Na SNP sa podieľali aj študenti, pedagógovia a zamestnanci STU (SVŠT)

V týchto dňoch si pripomíname 80. výročie vypuknutia Slovenského národného povstania (SNP). Utorok 29. august 1944 sa do našej histórie nezmazateľne zapísal ako deň, keď antifašisticky zmýšľajúci predstavitelia slovenského národa pod vedením generála Jána Goliana vstúpili do ozbrojeného konfliktu proti nemeckým okupačným vojskám a domácemu vládnemu režimu. Na príprave a realizácii SNP sa podieľali aj študenti, pedagógovia i zamestnanci Slovenskej technickej univerzity, vtedy Slovenskej vysokej školy technickej (SVŠT).

Povstalecká armáda a partizánske oddiely na dva mesiace viazali značnú časť vojenských síl nepriateľa, ktoré tak nemohol nasadiť do boja proti Červenej armáde. Povstalci, ktorých si vládna moc trúfala spacifikovať za pár dní, však dokázali nepriateľovi vzdorovať podstatne dlhší čas. O tom, ako si počínali pri tejto mimoriadne náročnej úlohe, budeme prinášať príspevky na stránkach univerzitného časopisu Spektrum počas celého akademického roka 2024/2025. Aj vďaka ich snahe sa Slovensko v rámci obnovenej Československej republiky zaradilo medzi víťazné štáty protihitlerovskej koalície.

Medzi najexponovanejšie miesta, kde sa študenti stretávali a šírili antifašistické myšlienky, patrili internáty. Poslucháči SVŠT ubytovaní najmä v študentskom domove Lanfranconi, ale aj v Štefánikovom domove a na Svoradove sa začali organizovať a zapájať do aktivít, ktoré domáci kolaborantský režim podkopávali alebo mu vyslovene škodili. Najmä internát Lanfranconi sa profiloval ako miesto, kde sa pod vedením študenta Slovenskej univerzity (dnes Univerzity Komenského) Jozefa Hagaru schádzali odporcovia ľudáckeho režimu z radov študentov. Na pravidelných stretnutiach tamojšej ilegálnej študentskej bunky sformovanej už v roku 1939 nechýbali ani poslucháči SVŠT ako František Kubala, Ivan Zorkovský či Vladimír Fraňo. Ich odpor k vládnemu režimu sa prejavoval v distribúcii protiľudáckej literatúry, roznášaní a vylepovaní letákov a plagátov či agitovaní medzi spolužiakmi.

No študenti slovenskej techniky sa angažovali aj mimo hlavného mesta. Takýmto konaním vstúpili do histórie vysokoškoláci z SVŠT i Slovenskej univerzity pochádzajúci z trenčianskeho regiónu. V Trenčíne pôsobili bratia Vladimír a Július Chovanovci, ktorí začali organizovať protifašisticky naladenú mládež. S menom Júliusa Chovana je spojené aj formovanie bojovej jednotky zloženej z radov vysokoškolských i stredoškolských študentov, ktorá vstúpila do histórie ako Vysokoškolský strážny oddiel (VSO). Jeho príslušníci zabezpečovali strážnu a ochrannú službu Veliteľstva 1. československej armády v okolí donovalských lesov a kontrolovali stav zásob u partizánov na Prašivej a Latiborskej holi. S potlačením povstania sa zmenila aj funkcia VSO, ktorý po ústupe z Donovál chránil generálov Jána Goliana a Rudolfa Viesta. Obaja  sa pod ochranou študentov vydali smerom na východ s cieľom prekročiť rieku Hron a zaujať nové postavenie v priestore Veporských vrchov v Slovenskom rudohorí. To sa nepodarilo uskutočniť, keď nad obcou Pohronský Bukovec Nemci VSO rozbili a 3. novembra padli obaja generáli aj s hŕstkou študentov do zajatia.

VSO však pre nich nebol jedinou možnosťou ako sa zapojiť do povstaleckých bojov. Na území Slovenska vzniklo viacero partizánskych skupín, v ktorých pôsobili aj študenti. V partizánskej brigáde Alexeja Semionoviča Jegorovova, operujúcej začiatkom SNP v oblasti Turca, našlo útočisko viacero vysokoškolákov, okrem iných aj z SVŠT. V rámci 6. oddielu brigády sa sformovala rota, ktorej velil poslucháč SVŠT Ľudovít Šolc. Jej členovia hrdinsky bojovali v severnej časti Vrútok, pričom sa podarilo dočasne zastaviť postup nepriateľa na mesto Martin. No bilancia bojov bola hrozivá, keď tam 9. septembra 1944 svoje životy spolu s Ľ. Šolcom položila väčšina členov roty.

Hoci povstanie má vo svojom názve prívlastok slovenské, nemalou mierou sa do neho zapojili aj príslušníci iných národov. Po boku Slovákov bojovali Česi, Rumuni, Poliaci, Francúzi, Rusi i Bulhari. Bulharskú komunitu na Slovensku, reprezentovanú predovšetkým bulharskými záhradníkmi, doplnili po zatvorení českých vysokých škôl aj bulharskí študenti. Keďže zväčša boli ľavicovo orientovaní, nie je prekvapivé, že sa pridali k odporcom fašizmu. Združovali sa v tajnej mládežníckej organizácii BONSS (Balgarski obštonaroden studenski sajuz) – Bulharský všeobecný národný zväz študentov. Z radov poslucháčov bratislavskej techniky boli jeho členmi napr. Enju Enev Ignatov, Stojan Panov Stojanov, Mitko Nedev Placharov, Dimiter Vasilev Mitev a ďalší. V decembri 1944 sa viacerí stali obeťami razie gestapa a následne transportu do koncentračných táborov, kde mnohí zahynuli. Tí, ktorým sa podarilo uniknúť, sa neskôr z veľkej časti pridali k niektorej z partizánskych skupín. Osobitné miesto medzi nimi zaujíma Nitrianska partizánska brigáda. V nej sa sformoval 4. internacionálny oddiel so samostatnou čatou bulharských partizánov, medzi ktorými nechýbali ani naši poslucháči.

Každý študent SVŠT, ktorý sa aktívne zapojil do SNP, či už to bol Slovák, Čech alebo Bulhar, či v boji za slobodu padol alebo sa dožil oslobodenia, bol svedkom udalostí, ktoré aj s odstupom osemdesiatich rokov stále pútajú pozornosť verejnosti. Vysokoškoláci ako Ján Bartoš, Milan Schalek, Milan Králik, František Kubala alebo Mirko Nešpor s nevôľou sledovali nástup totality v školstve, politike i v bežnom živote. Zaujali k nemu odmietavý postoj a pridali sa k odporcom vládnuceho režimu. Niektorí z nich boli pre svoje názory ešte pred povstaním terčom posmeškov či vyhrážok, no v horšom zakúsili aj väzenie. Po vypuknutí SNP neváhali a zapojili sa do boja proti fašizmu aj so zbraňou v ruke, pričom ich príbehy sa stali symbolom odhodlania, odvahy i obety. Osudy týchto statočných mladých mužov predstavíme čitateľom Spektra v samostatnom príspevku.

V neľahkých časoch etablovania ľudáckeho režimu na Slovensku sa do odboja zapojili aj pedagógovia našej školy. Priameho nasadenia do bojových akcií SNP z ich strany bolo síce pomenej, no väčšina z nich bola nepochybne antifašisticky naladená. Profesor Jur Hronec bol napr. známy svojím ústretovým prístupom pri zápise študentov, ktorí sa angažovali v odboji. Taktiež pomohol pri umiestňovaní bulharských vysokoškolákov na našu alma mater po ich nútenom odchode z Protektorátu, kde predtým študovali. Príkladom aktívneho zapojenia učiteľov SVŠT do SNP je Juraj Gašperík. Ako chemický inžinier sa významne zaslúžil o výrobu a distribúciu pekárenského droždia na povstaleckom území. Alexander Georgievsky zasa v Banskej Bystrici pôsobil ako mostný odborník pre potreby povstalcov a Ľudovít Kneppo nastúpil ako dobrovoľník do martinských kasární k pluku útočnej vozby. Spomeňme tiež Miloša Marka, absolventa Českého vysokého učenia technického v Prahe, pôsobiaceho neskôr vo funkcii profesora organickej chémie na SVŠT. V čase vypuknutia SNP bol dôstojníkom 1. československej armády na Slovensku. Počas povstania dozeral na budovanie partizánskej základne na Červenej jame či poľnej muničnej továrne na Troch Vodách pri Osrblí. Z ďalších zamestnancov školy, ktorí sa aktívne zapojili do povstania, uveďme aspoň inžinierov Bohumila Albrechta, Jána Kravárika, Emila Nátera či maliara Ľudovíta Vargu, ktorý navrhoval povstalecké plagáty.

Či už to boli študenti, učitelia alebo nepedagogickí zamestnanci SVŠT, vojna významne zasiahla do životov každého z nich. Opustiť akademickú pôdu a vydať sa do skutočného boja proti totalitarizmu, bola pre väčšinu z nich otázkou cti. V čase, keď to urobili, ich vládne kruhy označovali za zradcov a banditov. Napriek tomu vo svojom boji vytrvali, prežili tvrdé podmienky zimy 1944/45, no nie všetkým bolo dopriate zažiť slobodné májové dni roku 1945. Do školských lavíc SVŠT sa už nikdy nevrátilo 23 poslucháčov, z ktorých dvadsiatim v roku 1946 naša škola symbolicky udelila titul inžiniera in memoriam. Ich snahu, ale aj snahu tých, ktorí prežili, treba i dnes, po osemdesiatich rokoch, úprimne oceniť a pravidelne si ju pripomínať a najmä sa vyvarovať postupného zabúdania až zabudnutia.