Šikovní, talentovaní, svetoví

Mmimoriadny úspech na veľkej medzinárodnej architektonickej súťaži v Číne dosiahol tím študentov Stavebnej fakulty na čele s doktorandom Matthiasom M. J. Arnouldom za dielo Wedge in motion; Matthias tiež získal cenu Outstanding leading teacher za výnimočné vedenie tímu a následne vyhral Študentskú osobnosť Slovenska 2019 v kategórii Stavebníctvo a architektúra.

Matthias šiel do Číny s piatimi študentmi ako vedúci tímu; členmi boli Jakub Hanzl, Robert Provazník, Juliana Tafernerová, Romana Vojtková a Michal Marťák . Pedagogicky sa podieľali architekt Pavel Paňák a architektka Zuzana Nádaská. Partnerskou univerzitou nášho tímu bola Kunming University of Science and Technology.

Zažili aj tajfún

Na svojom návrhu pracovali v Číne osemnásť dní; organizátori im poskytli robotníkov, ktorých bolo niekedy náročné manažovať. Začiatok celkovo nebol ľahký; viacerí z nich boli v tejto krajine po prvýkrát, a tak nemali skúsenosti s podnebím či spôsobom práce domácich. „Vstávali sme o štvrtej, spať sme chodievali o druhej, pretože bolo treba plánovať na ďalší deň. Bolo tam neskutočne teplo, hmyz, dokonca sme zažili aj tajfún,“ vysvetľuje Matthias. Oblasť, v ktorej boli, sa volá Siyang County  a nachádza sa medzi Šanghajom a Pekingom.

V súťaži postúpilo 15 tímov, ktoré mohli na základe postupu pristúpiť k realizácii svojich návrhov. „Naša konštrukcia mala dĺžku 16 metrov, výšku 4  a šírku miestami až 8. Robotníci, ktorých sme dostali, však neboli profesionáli, tým pádom ich bolo treba veľmi kontrolovať. A na dôvažok ani jeden nehovoril po anglicky,“ vysvetľuje doktorand ďalej. Dorozumievali sa, ako prišlo, často aj štýlom rukami-nohami.

Konzultovať na diaľku nebolo ľahké

Mladí architekti aktívne sledujú súťaže na rôznych úrovniach, zapájajú sa do nich, niektoré už majú „napozerané“, najmä také, kde sa im darí pravidelne vyhrávať. Na túto súťaž dostali tip od prezidenta Spolku architektov Slovenska Juraja Hermanna. „V prvom kole sa bolo potrebné zaregistrovať spolu s partnerskou univerzitou, ktorú si však najprv musíte nájsť. Tu sme boli vďační za naozaj rýchle reakcie, čiže sme mali v pomerne krátkom čase jasno, kto už nie je voľný. Až sme našli tú našu,“ vysvetľuje doktorand s tým, že následne mali približne mesiac a pol na samotný návrh. Pri registrácii totiž ešte nebol potrebný, kritériom bol naopak minimálny počet členov tímu.

V tomto bode bolo kľúčové vytvoriť efektívny kľúč komunikácie; problémom bola nielen jazyková bariéra, ale aj časový posun. „Konzultovať architektúru na takú diaľku s človekom, ktorého nepoznáte, bola pre nás naozaj výzva,“ hovorí doktorand s tým, že zo začiatku pracovali štýlom výmeny návrhov; jeden deň intenzívne navrhovala jedna strana, druhý deň druhá. Na pomoci im bol jazykový prekladač, predsa však vedúci tímu čínskej strany angličtinu aspoň ako-tak ovládal, čo im spoluprácu značne uľahčilo.    

Chýbala flexibilita

Zadanie sa vzťahovalo na reálne miesto; bol ním storočný hruškový sad. Logicky sa teda vyžadoval veľmi šetrný prístup k okolitej prírode, stavba nesmela do zelene nijakým spôsobom zasiahnuť. Takisto využívali najmä prírodné materiály. Samotná stavba však nevznikala ľahko; síce si na začiatku  vypracovali harmonogram, neveľmi sa ho však darilo dodržiavať. „Polovica materiálov nám neprišla a druhá polovica síce prišla, ale zlá. A partnerská univerzita nechcela za pochodu meniť pravidlá, museli sme čakať,“ vysvetľuje doktorand a dodáva, že toto jediné mu na spolupráci prekážalo – málo flexibility z partnerskej strany v podobných situáciách.

Svoje projekty postavilo všetkých 15 tímov, dva z nich však nestihli tie svoje úplne dokončiť. Samotná realizácia však nebola kľúčová; pomohla pri konečnom umiestnení, ale zhodnocoval sa celý proces vrátane navrhovania. Z 15 tímov bolo šesť na treťom mieste, šesť na druhom a tri na prvom. „Tím som mal zložený zo svojich študentov, poznal som ich najmä cez výučbu, nejako dobre sme sa vtedy nepoznali. Teraz je to už, samozrejme, inak a zvažujeme aj účasť na ďalšej súťaži.“

Celé to bola výzva, ktorá im pohltila množstvo voľného času, nakoľko semester sa už začal; boli však ochotní ten voľný čas obetovať, a netýkalo sa to iba študentov, ale aj spomínaných školiteľov.

Moskyty aj opuchnuté členky

Problémom však nebola len zložitá komunikácia. „Vždy bol niekto chorý, prípadne mal úpal, alebo bol doštípaný od komárov tak, že mu členky opuchli na dvojnásobnú veľkosť,“ vysvetľuje doktorand. Život im skomplikoval aj uvedený tajfún; zopár dní sa k stavenisku nesmeli ani priblížiť a napokon bolo všetko v blate. A vtedy bol problém nájsť v ňom vlastné topánky, nieto ešte stavať. Boli nahnevaní na dodávateľov, robotníci sa často smiali a nepočúvali. Únavné boli dni na slnku, ale aj prebdené noci. A stále to vyzeralo, že nestihnú. „Cenu za vedenie tímu som dostal práve za toto – že som dokázal komunikovať a vysvetliť, čo bolo potrebné. A bolo veľmi potrebné zmierňovať napätie.“

Pobyt si predĺžili, inak by z krajiny pre zaneprázdnenosť nevideli nič. Pred samotnou súťažou boli týždeň v Pekingu, následne prefrčali cez Šanghaj, kde nemali čas sa ani porozhliadať s výnimkou trojhodinovej exkurzie na jednej univerzite. Dokázali si teda ako-tak porovnať život vo veľkomeste s jednoduchším, zato však pokojnejším v menšej obci; práve v takej totiž ich stavenisko bolo. A boli tak trocha za atrakciu: obyvatelia si ich chodili obzerať, fotili si ich. Potom si rozložili svoje stánky, strávili v nich celý deň, usmievali sa na seba, rozprávali sa. „Doslova som mal pocit, že im chudoba ani nevadí. Ak to však porovnáme so Šanghajom alebo Pekingom, tam je už život náročný. Do práce sa dochádza metrom aj tri-štyri hodiny denne. Ale všetci sú veľmi príjemní a milí.“