Chemici zachraňujú Cypriánov herbár a kresby SNG [Denník N]

Niektoré atramenty papier vo vzácnej knihe dokážu úplne rozožrať, iné zasa vyblednú, ak sú vystavené priamemu svetlu. Vedci z STU hľadajú spôsob, ako knihy a obrazy zachrániť.
Pozerám sa na obraz z 18. storočia. Maľba ženskej postavy, značne poškodená. Farba sa odlupuje na viacerých miestach, v dobrom stave nie je ani plátno. V laboratóriu Oddelenia polygrafie a aplikovanej fotochémie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave sa s takýmito dielami naši vedci zaoberajú už roky. Ich výskum zachraňuje slovenské kultúrne dedičstvo. Vyvíjajú metódy, ktoré šetrným spôsobom odhaľujú zloženie farieb, atramentu čí tušu. Rôzne druhy sa aj rôzne správajú. Podľa odporúčaní chemikov potom reštaurátori a konzervátori volia vhodné opatrenia na záchranu predmetu - čí už ide o knihu, dokument, listinu, maľbu, alebo aj fotografiu.
KRESBY
Chemička zo STU Milena Reháková opisuje, ako robili prieskum zhruba šesťdesiatich kresieb Slovenskej národnej galérie nakreslených hnedo-sivými atramentmi. „Niektoré boli evidované ako kresby atramentom bister, ale zistili sme, že išlo o iný druh atramentu." Rozdiely medzi niektorými atramentmi sú zásadné. „Pri atramente bister stačí, ak ho nevystavujete priamemu svetlu. V opačnom prípade vybledne. Ale inak papieru neškodí. Naopak železogalové atramenty sú veľmi agresívne, papier rozožierajú." Prvé receptúry železogalového atramentu poznáme už z obdobia pred naším letopočtom, intenzívne sa využíval až od stredoveku. Písalo sa ním aj v dvadsiatom storočí, ešte v roku 1950 ho priemyselne vyrábali vo Fínsku. Nevýhodou tohto atramentu je, že je veľmi kyslý a papier rozožiera. V pokročilom štádiu korózie papier úplne prederaví. Hlavnou zložkou železogalového atramentu je prášok z dubienok. Ide o výrastky na duboch - strom ich vytvára ako obranu pred napadnutím osičkou dubovou. Vzdialene pripomínajú plod liči, veľké sú ako čerešne, na povrchu sú úplne tvrdé. V dubienkach sa vyvíja hmyz a výrastky obsahujú množstvo trieslovín - cez rôzne chemické reakcie vytvárajú typickú čiernu farbu tohto druhu atramentu. S postupujúcim časom však atrament čiastočne bledne a hnedne.
DUBIENKY, TUŠ A TLAČIARENSKÁ ČERŇ
Keď ho ľudia v minulosti pripravovali, najprv dubienky rozdrvili na jemný prášok v mažiari, hovorí nám Reháková. „Potom ho povarili. Do roztoku z dubienok pridali prášok zo síranu železnatého. Je to nerast, volá sa aj zelená skalica, nachádza sa v prírode," dodala chemička. Hmotu ešte vylepšili arabskou gumou. „Ide o miazgu, ktorá vyteká zo stromov - pôvodom sú z Prednej Ázie. Je to väčší krík, z ktorého vyteká živica - u nás niečo podobné poznáme na čerešňových stromoch. Arabská guma tekutinu zahustila," vysvetľuje historický proces výroby železogalového atramentu Reháková. Skôr ako železogalový atrament sa používal tuš. Ide o rozdrvený uhlík zmiešaný s určitým množstvom vody. „Vedel dobre vytvárať čiary. Ale keďže uhlík v čistej forme je veľmi málo reaktívny - nevytvára väzby s papierom -, tak tuš na papieri dobre nedržal a odlupoval sa," popisuje nevýhody tušu chemička. Dodáva, že na báze uhlíka je založená aj tlačiarenská čerň.
CYPRIÁNOV HERBÁR
Slovenskí chemici pracovali aj na prieskume stavu Cypriánovho herbára. Knihu napísal mních Cyprián z Červeného Kláštora na konci 18. storočia. „Je zvláštna tým, že ako herbár obsahuje rastliny, ale aj písané časti. Zistili sme, že sú napísané železogalovými atramentmi. Skúmali sme stav celej knihy, nakoľko je kyslá," hovorí vedkyňa o výskume vzácnej knihy. „Herbár je špecifický tým, že rastlinky sú v ňom priliepané. Ide o prírodné lepidla, ktoré vytvárajú žlté fľaky. Rastlinky sa odlupujú. Boli tam aj prúžky textílie určené na ich upevnenie," dodala. Vedci zistili, že herbár bol v pomerne dobrom stave, boli v ňom iba začínajúce znaky korózie. „Papier nemal vysokú kyslosť. Vzhľadom na to, že je to veľmi zložitá kniha, z ktorej vypadávajú usušené rastlinky, navrhli sme, aby bola uchovaná v predpísaných klimatických podmienkach a aby originál nebol vystavovaný," vraví Reháková.
ŠETRNÉ METÓDY
Metódy vyvinuté slovenskými chemikmi sú šetrné k papieru a neničia ho. Využívajú zariadenia, ktoré sa volajú spektrofotometre. Tieto prístroje pracujú so svetlom a vedcom poskytujú údaje o vlastnostiach látky, napríklad farby na obraze alebo atramentu v knihe. „Pri spektrálnych metódach svietime na materiál určitým druhom žiarenia - môže to byť napríklad róntgenové, ultrafialové alebo viditeľné žiarenie. Vzorku nepoškodíme," vraví Reháková. „Výsledkom je, že dostaneme takzvané spektrum. Ide o krivku, ktorá nám podáva informácie o tom, čo je v danej látke," doplnil kolegyňu Lukáš Gál, chemik zo STU. Vo väčšine prípadov farba na obrazoch tmavne. „Vezmite si slávne van Goghove slnečnice. Je tam niekoľko druhov pigmentov, napríklad chrómová žltá, ktorá obsahuje okrem chrómu ešte olovo a kyslík. Keď sa dostane do mierne kyslého prostredia, môže začať reagovať s prostredím a tmavnúť, černieť a praskať," vysvetľuje chemička.
DIGITALIZÁCIA
K trendu, aby sa všetko výhradne digitalizovalo, sa stavia kriticky. „Spolu s digitalizáciou by sme mali klásť dôraz aj na .preventívne konzervovanie'. Ide v ňom o zabezpečenie takých podmienok, aby nedochádzalo k stratám, o ktorých vieme, že môžu nastať. Len v prípadoch, keď je stav alarmujúci, pristúpi sa k odbornému reštaurovaniu." Kolegyňu doplnil Gál: „Digitálne dáta sú veľmi ošemetné. Stačí silnejší magnet a stratíme ich. Sú to nuly a jednotky, a ak sa rozhádžu, nastáva problém. Ľudia majú chybný pocit, že digitálny záznam je nesmrteľný a že ak všetko zdigitalizujeme, budeme to mať naveky. Ale tak to nie je."
ZAOSTÁVAME
Technické zázemie a podporu vedeckého výskumu farebných vrstiev záznamových prostriedkov na Slovensku nepovažuje vedkyňa za ideálne. „Za okolitými krajinami zaostávame," vraví. „V zahraničí existujú inštitúcie, ktoré majú špičkovo vybavené laboratóriá na výskum. U nás existuje Pamiatkový úrad - má oddelenie chemických laboratórií. V Martine je Integrované konzervačné a digitalizačné centrum a Slovenská národná galéria pracuje na svojom centre chemicko-technologického zabezpečenia a konzervovania. Je v štádiu budovania," hovorí Reháková. „Potrebovali by sme integrované pracovisko, ktoré by sa takýmto výskumom intenzívne zaoberalo. A dávalo nápady konzervátorom a reštaurátorom, že toto sú nové trendy."