Čo chýba slovenským mladým vedcom [Rádio Slovensko]

Jaroslav Barborák, moderátor: „Po trojdňovej prestávke sa včera vo Veľkej Británii znova rozbehla kampaň pred referendom o vystúpení či zotrvaní krajiny z Európskej únie. Zástancovia i odporcovia Brexitu ju prerušili po vražde poslankyne Jo Coxovej, ktorá podporovala členstvo v únii. Jej vrahom má byť psychicky narušený zástanca Brexitu. Do Londýna sa po pol siedmej spojíme s Jiřím Hošekom, spravodajcom Českého rozhlasu. Najprv sa však pozrieme, čo chýba našim mladým vedcom. Chcú to povedať celej Európe, v čom im má pomôcť práve slovenské predsedníctvo. Svoje návrhy predstavila mladá vedecká komunita na medzinárodnej konferencie v Bruseli. Tvárou takzvanej Bratislavskej deklarácie sa stala dvadsaťdvaročná vedkyňa Emília Petríková. Oslovila ju Gabriela Kajtárová.“
Emília Petríková, mladá vedkyňa: „Ja som začala robiť vedu ako štrnásťročná, pretože sa mi páčilo práve objaviť niečo nové, prísť na to, na ďalšie puzzle do skladačky takpovediac. A tak som začala robiť vedu doma. Nechceli ma najskôr zobrať do laboratória a potom, keď som zistila, keď už zistili oni, že som niečo doma zistila, tak potom ma zobrali do laboratória našťastie, a tak momentálne môžem robiť výskum v spolupráci so zahraničím.“
Gabriela Kajtárová, redaktorka: „Čo ste zistili ako štrnásťročná?“
Emília Petríková: „Ako štrnásťročná som sa venovala ... fyziológii, aby to malo zmysel doma zisťovať, ale potom, našťastie, už v šestnástich rokoch som mohla robiť na výskume rakoviny, ktorá je takou mojou oblasťou výskumu, v ktorej by som chcela pomôcť. A vtedy som zistila, že Aspirin môže pomôcť pri liečbe nádorov kože.“
Gabriela Kajtárová: „A váš doteraz najväčší úspech je aký?“
Emília Petríková: „Asi najväčší úspech bude výhra na Európskej súťaži mladých vedcov, vďaka čomu som potom išla Európsku úniu reprezentovať na najväčšej svetovej súťaži, a tak som sa aj dostala na spoluprácu s jednou z najlepších amerických výskumných inštitúcií.“
Gabriela Kajtárová: „Je populárne byť vedcom?“
Emília Petríková: „Veda myslím, že je čím ďalej viacej populárna, čo je vynikajúce, pretože viacej vynikajúcich mladých ľudí do vedy ide. Ale treba ich podporovať. Máme dneska myslím, že veľmi dobrú podporu na stredoškolskej úrovni, ale nie je, žiaľ, až taká dobrá potom na vysokoškolskej úrovni. Treba preto tie mladé talenty, ktoré vieme získať, ktorých je na Slovensku skutočne veľa, pretože stále vyhrávame medzinárodné olympiády. A keď prídu na vysokú školu, tak im zrazu povedia, viete čo, teraz študujte a potom môžete robiť vedu. Ale on dovtedy ten záujem robiť vedu môže práve týmto sa trošku znížiť.“
Gabriela Kajtárová: „Takže ten zádrheľ je niekde na univerzite?“
Emília Petríková: „Ten zádrheľ môže byť celkovo v spoločenskom nastavení. Kvôli tomu, že spoločnosť má často pocit, že vedec je iba niekto, kto má päťdesiat rokov a celý deň je zavretý v laboratóriu a skutočne to tak nie je. Práve vedu často podporia mladí ľudia, ktorí majú inovatívne myšlienky a väčšinou tie najväčšie Nobelove ceny, napríklad Albert Einstein vymyslel svoje najväčšie diela, keď bol mladý, keď mal dvadsaťšesť rokov. A práve preto potrebujeme týchto ľudí podporiť. Preto som rada aj za túto iniciatívu slovenského predsedníctva, že vymysleli vlastne, že sa vytvorí Bratislavská deklarácia mladých vedcov, aby sme mohli povedať skutočne, čo potrebujeme, aké zdroje financií a aké zdroje od inštitúcií na bežný život, aby sme mohli robiť svoj výskum dobre, aby sme mohli zostať napríklad na Slovensku pre Slovákov, pre Čechov v Českej republike a tak ďalej.“
Jaroslav Barborák: „Čo teda môžu univerzity spraviť pre to, aby mladí vedci neodchádzali navždy do zahraničia? Odpovedá Róbert Redhammer, rektor Slovenskej technickej univerzity.“
Robert Redhammer, rektor Slovenskej technickej univerzity: „No, tak musíte mladým ponúknuť v prvom rade zaujímavú tému. Ale to najdôležitejšie my hovoríme, že najlepší sociálny program je nechať ľuďom zarobiť, takže snažíme sa získavať projekty, granty výskumné, ale aj v spolupráci s priemyslom. Je to ťažké niekedy, pretože v oblasti napríklad informačných technológií tá konkurencia súkromných podnikov je veľmi veľká. Ale myslím si, že v tých ostatných disciplínach sa nám to darí.“
Gabriela Kajtárová: „Vie sa, že naši mladí odchádzajú do západných krajín veľmi často. Je to aj tak, že z tých chudobnejších členských štátov sa hrnú tí mladí ľudia aj na Slovensko?“
Robert Redhammer: „To je vždy tak, že mladých ľudí to láka vždy do tých naj top krajín. V Európe je to predovšetkým Nemecko. Už je to menej Veľká Británia, ale stále a možno Francúzsko, Španielsko a, samozrejme, Spojené štáty. Zopár študentov máme, samozrejme a veľmi si ich chválime, ale ten hlavný trend toho pohybu je tá destinácia je naozaj Nemecko a Spojené štáty.“
Gabriela Kajtárová: „Dnes sme tu kvôli Bratislavskej deklarácii, prioritám slovenského predsedníctva v oblasti vedy, mladých vedcov. Je to niečo, čo pomôže, takéto európske deklarácie, konferencie? Čo od toho očakávate?“
Robert Redhammer: „Tak samotná deklarácia ako všeobecný akt, samozrejme, nevyrieši nič. Ale dôležité je, že sa o tom hovorí a je veľmi dobre, keď z času na čas sa urobí taký, taký nadhľad a taká rekapitulácia, že čo vlastne sme dosiahli a kam ideme. Ja len tak poviem, že Slovensko urobilo veľmi veľký krok za posledných dvadsať rokov. Pred dvadsiatimi rokmi ja som sa stal prodekanom a zistil som, že skoro všetci doktorandi vlastne odišli bez toho, že by dokončili štúdium na fakulte, čo bol taký šok pre mňa. A potom sme hľadali prečo. No a, samozrejme, mali veľmi nízke štipendium ani, ani jedlo sa nedalo, stravovať sa z toho. To na to nestačilo, nieto ešte bývanie a tak ďalej. Potom, samozrejme, vybavenosť laboratórií bola, bola úbohá a veľmi staré zariadenia, ak vôbec. No a ešte, ešte tá celková spoločenská klíma bola taká nežičlivá voči výskumu a vede. Pamätám si, ako na stretávke po strednej škole, keď som povedal, že robím výskum na vysokej škole tak, že či mi šibe. Akože, že čo si nezaložím vlastnú firmu a nerobím biznis. Takže tá situácia bola naozaj veľmi ťažká a dneska po dvadsiatich rokoch je tá situácia iná. Doktorandi majú štipendiá na úrovni platov odborných asistentov a asistentov. Nehovorím, že z toho budú miliardári, ale jednoducho je to lepšie. Nové zariadenia sú nakúpené zo štrukturálnych fondov a ešte, ešte to bude pokračovať. Čiže vybavenosť laboratórií je úplne na inej úrovni. No a vidíte, že občas v médiách sú úspešné Slovenky vedkyne alebo študenti, ktorí vyhrajú rôzne ceny. Vidíte mladých ľudí, ktorí robia výskum a zrazu ten vedec je taký malý hrdina.“
Jaroslav Barborák: „Odchod mladých vedcov zo Slovenska nie je hlavný problém. Konštatuje to riaditeľ Spoločného výskumného centra Európskej komisie, Vladimír Šucha v rozhovore s Gabrielou Kajtárovou.“
Vladimír Šucha, riaditeľ Spoločného výskumného centra Európskej komisie: „V prvom rade ja si myslím, že je dobre, aby odchádzali. Ale zároveň je dôležité, aby sa vracali a aby iní prichádzali. Mobilita je absolútne najdôležitejšia vec pre získavanie skúseností. Ja si myslím, že nikto sa nestane dobrým vedcom, ak vyštuduje bakalárske, magisterské štúdium, doktorandské štúdium a potom zostane sedieť na tej istej univerzite a je asistentom, docentom, profesorom a ide do dôchodku. Ja si myslím, že tento biznis model devätnásteho storočia by sme istým spôsobom mali zabudnúť. Musíme byť atraktívni, musíme vytvoriť zaujímavé, zaujímavé prostredie. Nie je to len o plate. Bola taká štúdia v Spojených štátoch robená – najtalentovanejší, najkreatívnejší ľudia, čo ich láka. Tak myslím, že plat bol na treťom alebo štvrtom mieste až. Čo je najdôležitejšie, čo je na prvom mieste, je atraktivita prostredia. A jednoducho krajiny, ktoré neobstoja alebo nielen krajiny, mestá, regióny, inštitúcie, ktoré neobstoja v tomto zápase, samozrejme, budú chradnúť a nebudú, nebudú mať talentovaných ľudí.“
Gabriela Kajtárová: „Vy pracujete na úrovni Európskej únie a asi sa často stretávate s tými národnými vládami alebo s národnými predstaviteľmi. Rozumejú tomu, že je to priorita?“
Vladimír Šucha: „Ja si myslím, že mnohí áno, mnohí áno. Napríklad len minulý týždeň som bol len v susednej Českej republike v Prahe a tak mi ukázali úžasnú infraštruktúru vedeckú. Je to laserové centrum, ktoré postavili neďaleko Prahy. Investovali doňho dvesto miliónov eur zo štrukturálnych fondov. A som si istý, že bude to najväčší laser svojho druhu, najvýkonnejší na svete. Táto vizionárska investícia zmení vedu v tejto oblasti, ale zmení aj ten región, lebo región sa stane inovatívny, priláka to firmy, už teraz to láka firmy a takéto investície sa dejú veľmi rozumne v mnohých, mnohých krajinách.“