Daniel Straka: Slovenská veda má čo ukázať [energia.sk ]

Stojí za najväčším podujatím na popularizáciu vedy na Slovensku. Našim výskumníkom podľa neho chýbajú kvalitné podmienky a motivujúce pracovné prostredie. Nepovažuje za zdravé, keď väčšina financií, ktoré dávame na vedu a výskum pochádza zo štrukturálnych fondov. Napriek problémom ale verí, že slovenskej vede svitá na lepšie časy. Organizátor Noci výskumníkov a riaditeľ Slovenskej organizácie pre výskumné a vývojové aktivity (SOVVA) Daniel Straka.
Foto: energia.sk/Michal Jesenič
Ako Slováci vnímajú vedu a jej miesto v spoločnosti?
Pred dvomi rokmi sme si robili prieskum. V tom čase vláda rozhodla, že sa presunú finančné prostriedky z operačného programu Výskum a vývoj do operačného programu Doprava. Medzi slovenskými vedcami to vyvolalo vlnu nevôle. Z prieskumu ale vyplynulo, že väčšina ľudí tento krok vlády podporovala.
Ľudia radšej vidia rýchle výsledky investícií, ako napríklad novú diaľnicu než investíciu do vedy. Mnohokrát si ani nevedia predstaviť, čo sa vlastne pod vedou skrýva a prečo je dôležitá. Vedci nie sú na očiach a verejnosť o nich nevie. Ľudia sa síce zaujímajú o technologické novinky, ale väčšinou ani netušia, že slovenskí vedci môžu stáť za svetovými úspechmi. Neuvedomujú si, že veda je všade okolo nás.
Existuje nejaký zaužívaný stereotyp o slovenskej vede?
Sú tu tradičné stereotypy o vedcoch, ktorí sú neusporiadaní a chaotickí. Klasická predstava o bielom plášti a strapatých vlasoch. Z mojich osobných skúseností ale viem, že ide o veľmi praktických ľudí. Dobre sa s nimi komunikuje a takmer vždy vedia, čo presne chcú a ako to dosiahnuť. Presný opak bežnej predstavy u väčšiny ľudí.
Podujatie Noc výskumníkov chce našu vedu popularizovať. Cítite odozvu verejnosti?
V SOVVE pracujem tri roky. Prvého ročníka som sa zúčastnil ešte ako návštevník. Z malého podujatia so zopár stánkami sa Noc výskumníkov rozšírila do piatich slovenských miest. Záujem verejnosti, ale aj vedcov samotných o toto podujatie každým rokom stúpa. Zaujímavá je predovšetkým ich vzájomná interakcia. Nejde o typické podujatie typu deň otvorených dverí. My sme sa rozhodli, že vedcov vytiahneme do otvorených priestorov, do nákupných centier, a tým umožníme, aby výsledky slovenskej vedy videli aj ľudia, ktorí idú prakticky len okolo.
Musíte ich občas aj presviedčať?
V prvých ročníkoch to bolo ťažké. Vedci si najprv nevedeli celkom predstaviť, že pôjdu do nákupného centra a budú sa tam takpovediac “predávať”. Ten koncept je však zaujímavý a dnes si ho už aj oni sami pochvaľujú. Teší ma enormný záujem verejnosti, či už žiakov, študentov alebo dospelých.
Minulý rok som zažil vtipnú situáciu. Bolo asi jedenásť hodín večer a v Starej tržnici už v tom čase bolo aj zopár mierne pripitých ľudí. Vedci im napriek celodennej únave všetko ochotne vysvetľovali a dookola odpovedali na tie isté otázky. Bolo vidieť, že ich to baví a dobíja energiou. Z môjho pohľadu je tiež pozitívne ukazovať tieto veci deťom a študentom v čase, keď sa rozhodujú o tom, čomu sa budú vo svojom živote venovať.
Ako sa vydaril posledný ročník?
Minulý rok bol naozaj prelomový. Už pred dvomi rokmi sme rozmýšľali, ako obmeniť program v Bratislave. Presunúť hlavný program do Starej tržnice bol veľkým krokom do neznáma. Vyžadoval si, aby sa celé podujatie oveľa lepšie spropagovalo. Na návštevu nákupného centra si ľudia nájdu čas tak či tak. Trochu sme sa báli, že Stará tržnica zostane poloprázdna. Nakoniec sa naše obavy nenaplnili. Po 4 hodine poobede sa začali dovnútra valiť húfy ľudí. V niektorých momentoch to bolo až šialené. V priestore sa takmer nedalo pohybovať. Takýto záujem prekvapil aj nás samotných.
Podobne je to aj v iných mestách. Minulý rok sa po prvýkrát pridala aj Žilina. V Košiciach vlani prišlo 64 autobusov so žiakmi. Obdobne Banská Bystrica. Počas konania Noci výskumníkov stúpa návštevnosť nákupných centier v priemere o 30 %.
Je náročné skoordinovať program na rôznych miestach?
Vyžaduje si to celoročnú prácu skoro jedného človeka. Neskôr sa na to nabaľujú ďalší ľudia. Zhruba mesiac predtým je to úsilie dosť veľkého tímu ľudí. Jeden človek od nás vždy spolupracuje s pracovníkom z jedného zo zúčastnených miest. Výhodou pre nás je, že podujatia mimo Bratislavy sú trochu menšie a dajú sa lepšie skoordinovať. Program v Bratislave je naozaj široký, odohráva sa až na piatich lokalitách.
Čo prinesie program siedmeho ročníka?
Tento ročník bude rezonovať najmä téma robotiky. Sám som bol prekvapený, koľko vedcov na Slovensku sa zaoberá takýmto výskumom. Na hlavnom podujatí v Bratislave bude najväčším lákadlom humanoidný robot ASIMO, ktorý vie chodiť, behať, podávať veci a iným spôsob vyvíjať interakciu s ľuďmi. Vystúpil už po celej Európe. Na Slovensku bude po prvýkrát. Je to ukážka svetovej technológie. Ľudia si napríklad ani neuvedomujú ako je technologický náročné vyvinúť robota, ktorý chodí. V 130 cm výšky ASIMO sa zhodnotili roky a roky výskumu a vývoja špičkových odborníkov. Preto som veľmi rád, že to po prvýkrát prinesieme na Slovensko práve počas Noci výskumníkov.
Dianie v Starej tržnici sa bude dať sledovať online počas celej Noci výskumníkov prostredníctvom nášho webu. Vo všetkých lokalitách budú vedci predvádzať výsledky svojho výskumu. Súčasne sa uskutoční veľa prednášok na zaujímavé témy, ktoré sa týkajú bezpečnosti, EÚ, zdravia a ďalších vecí.
Noc výskumníkov je celoeurópsky projekt. Ako je zastrešené jeho financovanie?
Podujatie Noc výskumníkov sa počas jedného dňa koná v 33 krajinách Európy. Do aktuálneho ročníka sa zapojí vyše 300 miest. Projekt sa spolufinancuje z EÚ, ale výška finančného príspevku sa líši od krajiny ku krajine. Na Slovensku je to zhruba jedna štvrtina z celkového rozpočtu. Zvyšok je príspevok od našich partnerov, ktorým sme vďační za to, že nám pomáhajú a podporujú. Bez nich by sa to v takomto rozsahu nedalo urobiť.
Foto: energia.sk/Michal Jesenič
Z okolitých krajín investujeme do vedy a výskumu najmenší podiel HDP. Kde hľadať dôvody, že za posledných 20 rokov bola táto oblasť vždy na pokraji politického záujmu každej vlády?
Možno je to aj tým, že vedci nemajú také “páky” ako učitelia alebo lekári. Čo by sa stalo, keby išli vedci štrajkovať? Na vede sa vždy šetrilo a ďalej šetrí.
Vnútorný pomer výdavkov nie je veľmi dobrý. Z tých 0,68 % HDP, ktoré dávame na výskum a vývoj, ide väčšina zo štrukturálnych fondov. Vlastne to ani nie sú naše peniaze. Potreby slovenskej vedy saturujeme peniazmi Európskej únie. Základné štrukturálne problémy neriešila zatiaľ žiadna vláda. Uvoľniť ruky univerzitám alebo Slovenskej akadémii vied (SAV), nič také tu neexistuje. Vždy sa urobia plány, že sa bude financovať viac. Určia sa cieľové hodnoty ako napr. do roku 2015 sa investuje 1,5 % HDP. Odkiaľ sa ale zoberú tie peniaze, tým sa už nikto reálne nezaoberá.
Ďalší problém sú nízke investície firiem do výskumu. Európska komisia by chcela, aby štát investoval povedzme jednu tretinu a firmy zvyšok. Na Slovensku je tento pomer v súčasnosti presne opačný.
Čím si to vysvetľujete?
Do veľkej miery je to tým, že zahraničné firmy majú výskumné centrá vo svojich materských krajinách resp. niekde inde. No takto by som to celkom nepaušalizoval.
Sú tu aj zahraničné firmy, ktoré veľmi úzko spolupracujú so slovenskými univerzitami. Spomeniem Siemens, ZSE a kopec ďalších. Je aj veľa takých, ktorí k nám pôvodne prišli iba ako výrobné firmy, no neskôr sa rozhodli časť výskumu preniesť k nám. Vždy záleží na tom, čo im vieme ponúknuť, či už na úrovni štátu, alebo na úrovni výskumných organizácií.
Na Slovensku, možno s výnimkou ESET-u, neexistujú také firmy, ktorých príjmy by im dovoľovali investovať do vlastného výskumu vo veľkom. Ako príklad môžem uviesť firmu Nokia, ktorá v polovici minulého desaťročia financovala až jednu tretinu fínskych investícií do výskumu a vývoja. Na Slovensku niečo takéto neexistuje.
V ktorých oblastiach vedy držíme krok so svetom?
V zásade ide o informačné a komunikačné technológie. Dobrí sme tiež v materiáloch a nanotechnológiách. Do istej miery aj v biomedicíne a zdravotníckych oblastiach. Potom záleží aj od regiónov. Nitra je pomerne dobrá v pôdohospodárskych vedách. Žilina v doprave, Košice v materiáloch. Najväčšia koncentrácia vedeckých kapacít je však v Bratislave, či už v oblasti infraštruktúry, alebo ľudských zdrojov. Až 60 % vedeckého potenciálu sa sústreďuje v hlavnom meste a na pomerne malom priestore. O to je horšie, že Bratislavskému kraju hrozí, že z dôvody výšky HDP nebude môcť v plnej miere využívať štrukturálne fondy na podporu výskumu a inovácií.
SAV si dala vypracovať analýzu o špičkových výskumníkoch, ktorí pôsobia na ich pôde. Identifikovalo sa 20 výskumných kolektívov, ktoré dosahujú špičkovú európsku úroveň. Na Univerzite Komenského v Bratislave sú minimálne dve fakulty, ktoré patria do svetovej špičky. Vysoký štandard si udržuje aj Slovenská technická univerzita, Technická univerzita v Košiciach, Žilinská univerzita a Univerzita Pavla Jozefa Šafárika.
Za prínos považujem, že stále viac našich vedcov publikuje v špičkových časopisoch a chodia na zahraničné stáže. Minulý rok získal dr. Tkáč z Chemického ústavu ERC grant, čo je veľmi prestížna záležitosť. Vedec pôsobiaci na Slovensku získal niečo takéto vôbec po prvýkrát. Je to dôkaz, že veda u nás sa niekam posúva.
Čo podľa vás slovenským vedcom naopak chýba?
Väčšina z nich by odpovedala, že peniaze. Reálne našim vedcov chýbajú kvalitné podmienky. Najviac je to vidieť, keď sa slovenský vedec vráti zo zahraničnej stáže. Zo špičkového pracoviska príde do starých a nezrekonštruovaných priestorov, kde v zime prefukuje a prístrojové vybavenie nezodpovedá úrovni v zahraničí. Vtedy ten rozdiel cítiť najviac.
OECD v minulosti urobila štúdiu, v ktorej porovnávala, čo je pre vedcov dôležité. Podľa výsledkov nejde ani tak o finančné podmienky, ale o prostredie, v ktorom vedec pracuje a samozrejme s kým pracuje. Špičkový vedec pôsobiaci na Slovensku dokáže prilákať aj ľudí zo zahraničia. Stávajú sa teda aj prípady, že fínsky vedec príde na Slovensko len kvôli tomu, aby spolupracoval s našim odborníkom. Iný dôvod k tomu asi ani nemôže mať. Veda sa čoraz viac internacionalizuje a my by sme sa mali na to tiež pripraviť. Najlepšie výskumné tímy sú zložené z ľudí z rôznych krajín. Navyše Európska komisia čoraz viac tlačí na otvorenosť výskumných inštitúcií pri prijímaní zamestnancov.
Problémom na Slovensku tak ostáva prostredie. Pracovať v takýchto podmienkach nie je motivujúce. Čiastočne s tým súvisia aj platové podmienky. Je naozaj ťažké povedať post-doktorandovi, ktorý si zakladá rodinu, že jeho nástupný plat bude 600 alebo 700 eur.
Spomenuli ste, že väčšina investícii do slovenskej vedy pochádza z Bruselu. Dokážeme čerpať štrukturálne fondy efektívne?
V minulosti sme robili analýzu pre ministerstvo školstva ohľadom napĺňania cieľov operačného programu Výskum a vývoj. Zistili sme, že na Slovensku sa výzvy vyhlasovali veľmi nelogicky. Napríklad v Česku podporili 7 naozaj veľkých projektov v hodnote rádovo od 100 do 400 mil. eur. Takýto systém je náročný na prípravu a projektovú dokumentáciu, ale zase ľahší na implementáciu.
Na Slovensku sa rozhodlo o inom postupe. Podporil sa väčší počet menších projektov, de facto sa podporil každý. Vzniklo u nás celkom 78 centier excelentnosti. Už len z toho počtu musí byť jasné, že všetky nemôžu byť excelentné. Na to nadväzujú ďalšie problémy. Každý projekt musí na strane štátu niekto kontrolovať. Čím viac projektov, tým viac kontrolórov.
Pritom prijímatelia sa boria pri implementácií projektov s mnohými problémami. Ako príklad môžem uviesť verejné obstarávanie. Existujú v ňom séria schvaľovaní, obstarávanie sa môže aj zrušiť. Vedci tak žijú v neustálej neistote, ktoré náklady im preplatia a ktoré nie.
Vo väčšine prípadov u nás funguje systém refundácií - vedci si náklady zaplatia zo svojho rozpočtu a potom sa im refundujú. Tento proces ale môže v niektorých prípadoch trvať od 60 do 90 dní alebo aj dlhšie. Stať sa môže aj to, že suma sa im nevráti v plnej výške. Súkromné firmy robiace výskum si musia reálne zobrať úver. U nás pre ne neexistuje šanca predfinancovania. Je ťažko predstaviteľné, že malá alebo stredná firma má na účte 300-tisíc eur, s ktorými by svoj projekt vedeli zafinancovať a mali by istotu, že sa im peniaze o štyri mesiace vrátia.
V EÚ v rámci 7. rámcového programu funguje systém predfinancovania. Vedec podpíše zmluvu a dostane peniaze vopred. Je to aj otázka dôvery a na Slovensku vedcom asi nedôverujú.
Vidíte šancu na zmenu?
Každá vláda hovorí po svojom nástupe o zmene prístupu. Neviem, či je sila úradníkov taká veľká, že sa to nakoniec nikdy nepodarí. Mám pocit, že každý sa vyhovára na každého. Implementačný orgán sa vyhovára na riadiaci orgán, ten sa vyhovára na centrálny koordinačný orgán. A všetci sa vyhovárajú na Európsku komisiu.
V štrukturálnych fondoch je najväčším problémom to, že na Slovensku neexistuje vedecká oponentúra. Ak máte projekt a stanovíte si, že chcete vyriešiť konkrétny vedecký problém, neexistuje u nás vedec, ktorý by posúdil, či sa to podarilo alebo nie. To už nikoho nezaujíma. Zaujímajú ich len formálne splnené podmienky verejného obstarávania, správne vyúčtovanie a či sedí dochádzka. Štát vynaloží nemalé finančné prostriedky a nikoho reálne nezaujíma, ako efektívne sa využili.
To neznie veľmi optimisticky...
Ja som napriek tomu pozitívny. Vedcom tieto veci strpčujú život a nemôžu sa sústrediť na to, čo v skutočnosti robia. Na druhej strane sú to peniaze, ktoré im veľmi pomôžu, dokážu si za ne obnoviť infraštruktúru. Keď sa s nimi osobne stretávam, sú to naozaj veľmi pozitívni ľudia a to aj napriek tomu, že sa boria s mnohými problémami. Stále veria, že z toho niečo bude. Osobne verím, že veci sa podarí v nasledujúcom období zmeniť a hlavne administratívne odbremeniť výskumníkov.
S Danielom Strakom sa rozprával Michal Jesenič (energia.sk). Daniel Straka je výkonným riaditeľom Slovenskej organizácie pre výskumné a vývojové aktivity (SOVVA). Prepis rozhovoru autorizoval. Nadpis, perex a foto: energia.sk
Portál energia.sk je mediálnym partnerom Noci výskumníkov 2013.