Láska je chémia [SME]

Prečo sa nám rozbúcha srdce a nechutí nám jesť, keď sa zaľúbime? vedci na to majú vysvetlenie.
Podľa Petra Szolcsányiho zo Slovenskej technickej univerzity v Bratislave je chémia úžasná vec a priam bytostne súvisí s najkrajším a najdôležitejším emočným stavom, ktorým je láska. „Láska je unikátny psychofyziologický stav organizmu a ako taký má niekedy neuveriteľne bizarné až originálne prejavy,“ vraví.
Dnes už vieme na biochemickej báze veľmi dobre, zrozumiteľne a logicky opísať, ako láska vzniká, ako sa transformuje aj ako zaniká. Ľúbostný vzťah môžeme rozdeliť na tri chronologické etapy. Dvaja ľudia sa musia najprv stretnúť, padnúť si do oka a zavoňať si. „Keď je chemická kompatibilita v poriadku, dochádza k druhej, najobľúbenejšej fáze lásky, a tým je intenzívny fyzický kontakt, vášeň,“ vraví Szolcsányi a dodáva, že táto etapa nemôže, z pochopiteľných dôvodov, vydržať večne. To znamená, že ak má vzťah potenciál dostať sa ďalej, teda pokiaľ sú partneri kompatibilní aj v iných oblastiach, nielen v sexe, nakoniec dochádza k vytvoreniu pevného partnerského vzťahu. A v ideálnom, najkrajšom prípade, môže dôjsť k vytvoreniu celoživotnej lásky.

Hormóny a vône
Z biochemického hľadiska sa všetko začína pohlavnými hormónmi. U mužov je to testosterón, u žien v prvom rade estrogén. Aj keď treba dodať, že i ženy produkujú testosterón, hoci v oveľa menšom množstve. Lenže, zatiaľ čo u zaľúbeného muža v úvodnej fáze lásky dochádza k významnému zníženiu hladiny testosterónu, u žien, ktoré sú zaľúbené, testosterón naopak stúpa. Sú to na prvý pohľad dva paradoxy, ale vysvetlenie je podľa Szolcsányiho celkom jednoduché a dáva zmysel: „Znížením hladiny testosterónu sa muž stáva menej agresívnym, menej hrubým a surovým. Je teda oveľa menšia pravdepodobnosť, že žene počas intenzívneho dvorenia ublíži. Naopak, stáva sa otvorenejším, tolerantnejším, prístupnejším.“ Na druhej strane, stúpanie hladiny testosterónu u ženy spôsobí, že sa stáva asertívnejšou. „Je otvorenejšia, odvážnejšia, púšťa si muža bližšie k telu, čo je, samozrejme, žiaduce, aby dotyčný dostal šancu, na ktorú sa tak veľmi teší,“ vraví Szolcsányi a dodáva: „Ďalším dôležitým faktorom v prvej fáze procesu lásky sú telesné pachy a vône. Nemám na mysli parfumy, ale unikátny senzorický podpis každého človeka, to znamená jeho charakteristický pach. Naše telo vonia jedinečným spôsobom. A pokiaľ sa nájdu dvaja jedinci, ktorí si sadnú svojou senzorickou kompatibilitou, teda nie sú si sympatickí len vizuálne, ale začnú si byť veľmi blízki aj chemicky, to je veľmi, veľmi dôležitá vec. V tejto súvislosti sa seriózne uvažuje o dôležitej úlohe humánnych feromónov.“

Prvé rande je stres
Keď už si partneri padli do oka a zavoňali si, vzťah rýchlo prechádza do ďalšej fázy. Je to fáza sexuálnej vášne, ktorá je podľa Szolcsányiho mimoriadne zaujímavá najmä z biochemického hľadiska. „Nepochybne každý, kto išiel na prvé rande, sa tešil ako malé decko,“ vraví. „Dnešní tínedžeri tomu hovoria – som ako „naspídovaná“ veverica. To je presne stav, keď dochádza k vyplavovaniu rôznych neurotransmiterov v mozgu. Jedným z nich je molekula, ktorá sa nazýva fenyletylamín. Táto zlúčenina spôsobí príval radosti, energie, človek je nedočkavý, horí túžbou stretnúť sa s partnerom či s partnerkou. Ale keď ten druhý už na rande prichádza, stane sa paradoxná vec: v tom momente sú radosť a energia preč, rozklepú sa nám ruky, spotíme sa, očervenieme, roztrasú sa nám kolená. Úplný koniec. Čo je dosť bizarné, pretože na tú osobu sa tešíme. Ako je to možné? Nuž, jednoducho prvé rande je extrémne stresujúca záležitosť, nadobličky začínajú produkovať do krvi rôzne hormóny, jedným z nich je napríklad norepinefrín, čo je veľmi blízky „bratranec“ adrenalínu, a ten spôsobuje zvýšenú srdcovú činnosť. Z toho plynú typické prejavy stresu. Ale stačí prvé objatie, prvý vášnivý bozk a všetko sa upokojí, zrazu nás zaleje pocit eufórie, vzrušenia, cítime sa veľmi, veľmi príjemne. Toto je dôsledok vylučovania kľúčového neurotransmiteru mozgu, ktorý sa nazýva dopamín. Mozog v nás posilňuje chuť a túžbu robiť tieto príjemné aktivity stále dookola.“

Hormón dôvery
Keď sa človek definitívne zaľúbi, začína sa správať iracionálne. Prestáva sa učiť, sústreďovať sa na prácu, prestáva jesť a spať. Je len jedna aktivita, ktorou sa zaoberá, a to je nutkavé až obsesívne myslenie na milovanú osobu. „Je veľmi zaujímavé, že na podobné stavy existuje psychiatrická diagnóza, nazýva sa obsesívno-kompulzívna porucha, a tá je biochemicky charakterizovaná výrazne zníženou hladinou ďalšieho neurotransmitera - serotonínu. To sú tí nešťastní pacienti, ktorí majú problém normálne fungovať, lebo si neustále umývajú ruky alebo musia stále kontrolovať, či zamkli dvere. Nie sú schopní nič poriadne robiť. Nuž, ale presne takto sa správa zaľúbený muž alebo zaľúbená žena. Jediné, na čo sa dokážu sústrediť, je ich partner a nevedia sa dočkať, kedy sa s ním stretnú. My sa de facto zbláznime! Dopamín letí hore, sme šťastní, zároveň nerobíme nič, iba myslíme na milovanú osobu – lebo serotonín je úplne „v suteréne“. Našťastie, tento stav netrvá dlho, ani nemôže, lebo by sme asi skončili na psychiatrii. A keď dôjde k vyčerpaniu hysterického a vášnivého obdobia a dvaja ľudia si sadnú nielen v sexuálnej oblasti, vzťah má potenciál posunúť sa do pokojnejšej fázy, do pevného a trvalého partnerského zväzku,“ vysvetľuje Szolcsányi.
Ten však, pochopiteľne, neprichádza len tak sám od seba, má tiež svoju biochemickú podstatu. Keď sa žena zaľúbená do muža po istom čase upokojí, a stále sa pri ňom cíti dobre, je to veľmi často spôsobené vylučovaním hormónu, ktorý sa nazýva oxytocín. „Oxytocín je veľmi zaujímavá molekula. Je to maličká bielkovina, ktorá sa zvykne ľudovo nazývať aj hormón dôvery. Potláča totiž neofóbiu, čiže strach z neznámeho. Žena sa už, pri donedávna neznámom mužovi necíti úzkostne, ale naopak, je pri ňom spokojná, šťastná, pričom oxytocín má u nej aj iné fyziologické účinky,“ tvrdí Szolcsányi. Tento hormón spúšťa pôrod a laktáciu, a zároveň štartuje materinské inštinkty. Tým možno vysvetliť, prečo má mnoho zaľúbených žien tendenciu starať sa o partnera až s materinskou láskou. Mužským náprotivkom oxytocínu je vazopresín, ktorý u muža takisto vyvoláva pocity istoty a dôvery. „Muž teda sedí doma a nelieta po baroch, pretože sa pri partnerke cíti dobre. Vazopresín u muža spúšťa aj ochranné inštinkty, má preto tendenciu starať sa o partnerku. Zároveň však uňho spúšťa aj teritoriálne správanie, preto by si páni, ktorí by radi vstupovali na cudzie územie, mali takéto správanie dobre rozmyslieť. Ak by mali pritom natrafiť na muža v akútnej fáze zaľúbenosti, s vysokou hladinou vazopresínu, mohli by dopadnúť veľmi zle. A čo je úplne najzaujímavejšie, oxytocín a vazopresín vyvolávajú úplne identické monogamné správanie aj u hrabošov prérijných, ktoré, mimochodom, vďaka svojej identickej biochémii mozgu slúžia ako ideálny živočíšny model na výskum lásky u ľudí,“ dodáva Szolcsányi.
----
Stačí prvé objatie, prvý vášnivý bozk a všetko sa upokojí.

Smutný koniec
Nič netrvá večne a aj láska, žiaľ, často skončí. Ľudia sa rozídu, človek je zrazu veľmi smutný, je v depresii, nechutí mu jesť. A je to aj vidieť. U zaľúbených sú na magnetickej rezonancii „rozsvietené“ iné mozgové centrá než u ľudí pri rozchode. A čo je najzaujímavejšie, skeny mozgov ľudí po akútnom rozchode, ktorí sú v depresii, sa nápadne podobajú skenom narkomanov, ktorí sú práve v nedobrovoľnej abstinencii. Mozog nás nemá prečo odmeniť dopamínom za príjemné aktivity, lebo došlo k ich absencii, či už je to sex, alebo sú to drogy. Znížená hladina dopamínu spôsobuje, že sme smutní, a niekedy to môže dopadnúť až veľmi zle. Podľa Szolcsányiho je to ďalší dôkaz, že láska sa odohráva vo všetkých svojich fázach predovšetkým v mozgu.