Láska je len chémia [Emma]

Vedec Peter Szolcsányi (45) vie, prečo sa zamilovaný človek správa ako blázon a čo sa stane, keď medzi dvomi ľuďmi preskočí iskra. Za všetko môže chémia a najmä to, či si navzájom voniame.

Prednášate organickú chémiu a tvrdíte, že láska je čisto chemická záležitosť. Prečo si to myslíte?
To si nielen myslím, to sú fakty. Veď aká je definícia lásky? Láska je nádherný prejav biochemických procesov, ktoré prebiehajú v ľudskom mozgu. A tie sú u ľudí veľmi podobné, hoci emočne ju každý môže prežívať inak. Lenže osobná skúsenosť je neprenosná a ťažko sa dá opísať. Keď však stretneme človeka, ktorý sa nám zapáči, môže dojsť k preskočeniu povestnej iskry, čo je tiež chemická inetrakcia. A tá sa prejaví konkrétnymi zmenami v mozgu, ktoré začínajú ovplyvňovať celé telo.

Skúsite tú chemickú reakciu opísať? Čo presne sa v našom tele deje?
Na začiatku je kľúčový vizuálny dojem. Každý má svoje vlastné preferencie a páči sa mu niečo, čo ho k tomu druhému priťahuje. Povedzme žena je mužovi sympatická, lebo má peknú postavu, krásne vlasy alebo nádherný úsmev. Či chcem, alebo nie, najskôr je každý z nás vnímaný ako potenciálny sexuálny objekt. Veď pri prvom pohľade ešte nemáte šancu zistiť, či je niekto obyčajný truľo alebo inteligentná slečna. Aby to však pri prvom kontakte medzi dvojicou zaiskrilo, musia si zavoňať. Jednoducho byť jeden pre druhého chemicky atraktívny.

Ale čo znamená voňať si?
Cicavce majú feromonálny systém, ktorý im umožňuje vybrať si správneho partnera. Aj my sme cicavce, lenže u ľudí stále nie je jasné, či humánne feromóny existujú. Pretože na to, aby sme zachytili akýkoľvek chemický signál, potrebujeme receptor, čiže orgán, ktorý ho vie ,,čítať". Mnohé zvieratá ho majú a slúži na odhaľovanie rôznych feromónov. Aj my ľudia sa síce s podobným orgánom narodíme, ale rýchlo sa zmenší, až nakoniec zaniká. Aj preto je veľmi dôležité priložiť dieťa hneď po pôrode k prsníku matky, lebo od prvej chvíle začína rozlišovať jej vonné molekuly. Vedci urobili taký pokus, že vatové tampóny prikladali k prsníkom žien a potom ich dali ovoňať novororodencom. A viete, kedy sa bábätká slastne uškrnuli? Keď zacítili vôňu svojej mamy. To nie je nič iné, len čistá chémia.

Lenže my dospelí používame parfumy, sprchovacie šampóny a tie našu vôňu dokážu prebiť, nie?
V dospelosti síce ten špeciálny čuchový orgán strácame, no príroda pre ľudí ,,vymyslela" čosi ako chemický komunikačný systém. Zabezpečí, aby sa dvaja partneri našli, inak by ľudský druh asi vymrel. Áno, človek 21. storočia si potrpí na drogériu, ale každý parfum skôr či neskôr vyprchá a to, čo zostáva, je unikátny pach každého z nás. V tomto kontexte môže väčší problém spôsobovať skôr hormonálna antikoncepcia.

Prečo?
Ženy vnímajú telesné pachy a vône trochu inak podľa fáz menštruačného cyklu. Antikoncepčná pilulka však potláča ovuláciu, hormonálne vyvoláva čosi ako sústavnú menštruáciu, a tak sa žena čuchovo ocitá stále v rovnakej fáze. Aj psychológovia predpokladajú, že tento jav môže súvisieť so zvýšenou rozvodovosťou. Predstavme si dvojicu, ktorá bola spolu sedem rokov a ona užívala hormonálnu antikoncepciu. Potom si povedali, že chcú dieťa, tak vysadila tabletky. A zrazu jej ten mužský partner začal voňať inak. Ženy by mali rátať s tým, že keď prestanú užívať antikoncepciu, zmenia sa im pachové preferencie. A môžu sa im začať páčiť iné typy mužov.

Radšej sa vráťme k láske. Tí dvaja si najskôr začnú voňať a sú si sympatickí. Čo sa deje potom?
Do hry vstupuje testosterón a estrogén. Zaujímavé je, že typicky mužský hormón testosterón začne v prvej fáze stúpať aj u zaľúbenej ženy, ktorá sa vďaka tomu stáva odvážnejšou a provokatívnejšou. Naopak, zaľúbenému mužovi testosterón mierne klesne, už nie je taký drsný, začne sa správať nežnejšie, je empatický. Ale to ešte stále nie je láska, len pudová potreba. Vzájomná príťažlivosť, ktorú vyvolajú pachy a hormóny, spôsobujú, že vyplavené neurotransmitery začnú výrazne ovplyvňovať naše správanie. V prvých štádiách je jedným z nich napríklad fenyletylamín. Vyvoláva pocit eufórie a aj vďaka nemu sa zamilovaní ľudia cítia ako na obláčiku. Akoby fičali na nejakej droge.

Hovorí sa im aj molekuly lásky, je ich ešte viac?
To sa o nich síce hovorí, no netýkajú sa len lásky, sú kľúčové aj pre mnohé iné mozgové pochody. Ale späť k láske. V mozgu sa vyplaví dopamín, ktorý spôsobuje, že sa cítime veľmi príjemne. Práve vo fáze akútnej zamilovanosti sa jeho hladina výrazne zvyšuje, takže prežívame pocit neskutočného šťastia. Lenže zároveň klesajú koncentrácie sérotonínu a je známe, že ľudia s nízkymi hodnotami tohto hormónu neraz trpia depresiami. A musia užívať lieky na jeho vyrovnanie. Nízka hladina sérotonínu často súvisí aj s obsesívno-kompulzívnou poruchou, čo sú presne prípady ľudí, ktorí musia nutkavo robiť niektoré činnosti. Jednoducho sa správajú iracionálne, rovnako ako zaľúbený človek. Ten sa nevie sústrediť v práci, zabúda na povinnosti, stále myslí len na milovanú osobu.

Tento chemický proces je rovnaký u mužov aj u žien?
Áno, v tom sú pohlavia rovnocenné. Zaujímavý je aj noradrenalín, ktorý sa síce netvorí v mozgu, ale v nadobličkách, no v tele vyvolá ďalší poplach. Spôsobí, že keď stretnete svoju lásku, trasie sa vám hlas, búši srdce, potia sa ruky.

Ak je to všetko chémia, prečo tá fáza intenzívnej zaľúbenosti trvá u každého inak? Niekto ju prežíva pár mesiacov, u ďalšieho vyprchá až o rok...
Svoje robí aj intenzita vzťahu. Ak prvú fázu strávite neustálym sexovaním, asi vás to skôr vyčerpá a rýchlejšie budete partnerom presýtená. Ale dôležitú úlohu hrajú aj fyziologické rozdiely medzi ľuďmi, veď prečo sa niekto stane závislým už po prvej dávke heroínu a iný až po desiatich? Zrejme to závisí aj od počtu a aktivity receptorov, lebo ak ich niekto má veľa a skúsi heroín, zrazu sa mu všetky aktivujú a vyžadujú ďalšiu dávku drogy. A podobne to funguje aj s našimi neurotransmitermi.

No stáva sa aj to, že dvaja ľudia si voňajú, páčia sa jeden druhému, a predsa sa to nekončí vzťahom. Vtedy chémia lásky zlyhala?
Chémia nikdy nezlyhá, len možno tí dvaja neboli v správny čas na správnom mieste. A možno jeden z nich bol už v novom vzťahu a pod silným vplyvom oxytocínu alebo vazopresínu. To sú molekuly, ktoré sa v mozgu vylučujú párom v ďalšej fáze vzťahu. Keď už to prvotné hysterické poblúznenie a obrovská erotická príťažlivosť vyprchali. Práve v tomto zlomovom období idú niektoré páry od seba, iné sa posunú do trvácneho zväzku. Oxytocín je dôležitý hormón, u ženy sa tvorí napríklad tesne pred pôrodom, pomôže jej priviesť dieťa na svet, ale vyvoláva aj pocity šťastia a dôvery k partnerovi. Oxytocín viac vplýva na ženy, vazpresín na mužov a oba spôsobujú pravdepodobne aj to, že žena chce byť verná a muž nehľadá partnerku inde. Už nie sú spolu len kvôli sexu, ale preto, že vo dvojici je im dobre.

A čo hovorí chémia na to, že niekedy sa ľudia rozchádzajú po rokoch? Molekuly lásky prestávajú účinkovať?
Stav zaľúbenosti je veľmi dôležitý, lebo príroda nás takto núti, aby sme sa párili a rozmnožovali. Lenže keď počiatočná eufória vyprchá, dvojicu už nebaví večne len sexovať a čo potom? Ak to bolo celé len o erotike, potenciál sa vyčerpal. Ale ak je vzťah aj o tom, že počúvame rovnakú hudbu, chutia nám podobné jedlá a máme spoločný názor na život, je veľká šanca na pokračovanie. Podľa mňa sa však vzťahy nelámu na tom, že partner nemá to, čo chcem, skôr naopak. Že má aj to, čo nechcem. Problém vidím aj v spôsobe výberu.

Ako to myslíte?
Ak si žena nájde muža s vlastnosťou, ktorá sa mu nepáči, často dúfa, že ona ho časom zmení. Lenže nezmení. Naopak, bežný chlap si programovo vyberá partnerku, ktorú chce mať stále takú, aká je. Verí, že to tak zostane, no ona sa často zmení. Po pár rokoch sa môže stať, že iba sex a túžba jednoducho nestačia, veď aj každodenný kaviár na raňajky sa po čase každému preje. No ak si dvaja sadnú aj v iných veciach, majú podobné koníčky, názory a prenesú sa cez to, čo im na partnerovi prekáža, je to na dobrej ceste. Najmä tie spoločné aktivity sú dôležité. Myslíte, že dvojica sa cíti fajn, lebo on športuje? Nie, cítia sa tak preto, lebo ich mozog pri spoločnom športovaní vyplavuje dopamín, sérotoním a endorfíny. A zase sme pri hormónoch. Všetko je to chémia.

Neverní chlapi často svoje zálety ospravedlňujú tým, že za to môžu gény. Alebo že sú závislí od hormónov lásky. Je to len výhovorka?
V knihe Chemistry of Love sa s istou dávkou zveličenia píše, že môže existovať čosi ako gén nevery. Výskumy totiž zistili, že na chromozóme Y je časť, ktorá pri zmutovaní spôsobuje, že taký muž má oveľa menšie zábrany byť neverný. Z toho teoreticky vyplýva, že chlap môže mať genetické predispozície na ,,bočáky" a ani za to veľmi nemôže. Lenže to ho vôbec neospravedlňuje, lebo má právo na slobodnú voľbu. Môže to urobiť, ale nemusí. Je to len jeho vlastné rozhodnutie.

Mohla by chémia nejako zariadiť, aby nám vzťah vydržal? Aby môj chlap raz nechytil krízu stredného veku a neušiel k mladšej prsnatej blondíne?
Ženy sa často sťažujú, že muži okolo päťdesiatky dostanú krízu stredného veku. Ten rozumnejší si vtedy vraj kúpi motorku, ten menej rozumný si narazí milenku. A žien sa tento problém netýka? Fajn, len by ma potom zaujímalo, s kým potom tí chlapi v kríze neverne súložia? Na prekvapenie, neraz so ženami len o málo mladšími, takže nech mi to dámy odpustia, ale krízu stredného asi nemajú len muži. Áno, aj za tým je chémia a nedá sa s tým robiť nič iné, len racionálne rozmýšľať. Dvojica sa musí rozprávať, byť k sebe úprimná. Lebo ľudia sa primárne nerozchádzajú kvôli prsnatej susedke alebo prachatému kolegovi, ale pretože, že si celé roky nehovorili dôležité veci. Manželia sa môžu ľúbiť aj po dvadsiatich rokoch, len na tom musia stále pracovať. Na druhej strane, tú obligátnu blondínu vlastne ani nepotrebujú, lebo ak už vzťah nefunguje, skôr či neskôr sa rozpadne. A žiadna chémia ho nezachráni.

A čo nejaký elixír lásky, nevedia ho chemici namiešať? Alebo už dokonca existuje?
Možno by stačilo, aby si človek na seba nastriekal oxytocín a hneď bude okoliu sympatickejší. Je však známe, že istá švajčiarska parfumérska firma experimentovala so syntetickými molekulami odvodenými od estrogénu a testosterónu. Pri testoch ženy reagovali výlučne na mužský ,,feromón" a naopak. A všetkým, ktorí zacítili tie molekuly, sa rozsvietil mozog práve v tých častiach, kde sa odohrávajú biochemické procesy súvisiace s láskou. Počas toho testu nemali žiadny sex, neužívali drogy, no kontrolky sa im rozsvietili tak, akoby zacítili atraktívneho partnera. Raz sa to možno ujme, ale zatiaľ je láska v rukách prírody. Našťastie pre nás.

Doc. Ing. Peter Szolcsányi, PhD. je vedec, chcemik a vysokoškolský pedagóg, ktorý pôsobí na oddelení organickej chémie Slovenskej technickej univerzity v Bratislave. Je otcom dvoch dcér aj autorom knihy Súkromný život molekúl.