Maliar si vzal do neba navždy aj unikátnu výtvarnú techniku [Trenčianske noviny 08/10/2018]

* Objavil unikátnu techniku maľby pomocou plesnivenia vodových farieb. Jej princíp si navždy so sebou zobral do neba. Nečakane, vo veku 66 rokov, zomrel a svoj ojedinelý objav nestačil nikomu prezradiť.

NOVÉ MESTO NAD VÁHOM.
I keď v Novom Meste nad Váhom strávil dlhé mesiace, nepozná ho nikto zo žijúcich priamych pamätníkov 50. rokov minulého storočia.
Strávil tu totiž v tomto období nedobrovoľne za plotom s ostnatým drôtom v novomestských kasárňach základnú vojenskú službu.
Navždy tu však po ňom ostal vzácny dôkaz. Veľký obraz s portrétom malého dievčatka s nádherným vrkočom v pruhovanom svetri a červenou mašľou vo vlasoch.
Z vojaka novomestských kasární sa stal napokon umelec, ktorý maľoval netradičnou technikou, ktorú dodnes nepoužil nik iný na svete. Dopátrať sa však k autorovi obrazu a zistiť jeho identitu nebolo vôbec jednoduché.

Pátranie sa začalo po dlhých rokoch
Možno sa vám to stalo. Na stene u starých rodičov ste od svojho detstva vídali namaľovaný obraz alebo fotografiu svojej mamy alebo otca.
Takýto obraz som u starých rodičov v Novom Meste nad Váhom vnímal už od svojho útleho detstva počas takmer každodenných návštev.
Olejomaľba s portrétom mojej mamy v detstve dodnes u mňa visí na stene v obývacej izbe.
Už roky ma prenasledovala myšlienka, začať pátrať po jeho neznámom autorovi.
Nevedel som o ňom vtedy celkom nič. V pravom dolnom rohu bolo relatívne čitateľné meno autora a v hlavách zopár spomienok od starých rodičov i mamy, ako obraz pred takmer sedemdesiatimi rokmi vznikal.

Podpis v pravom dolnom rohu obrazu
Odrazový mostík bol jediný. Maliar bol na vojne práve v novomestských kasárňach, kde starý otec pracoval takmer celý život v pozícii dôstojníka a veliteľa školského práporu.
„Bol to mladý chlapec, ktorý ma chodil maľovať do nášho vojenského bytu ešte v priestoroch kasární. Sedela som na stoličke pred ním dlhé hodiny a on maľoval na plátno. Mala som vtedy deväť rokov. A už mi bolo na tej stoličke niekedy naozaj dlho,“ spomínala mama počas života na zážitok zo svojho detstva.
Vtedy ešte neznámemu maliarovi a zároveň vojakovi v povinnej základnej službe aspoň maľba obrazu skracovala nekonečné chvíle počas dvojročného narukovania.
„Chodil k nám do bytu veľmi často. Rodičia túžili, aby namaľoval aj portrét o štyri roky mladšieho brata. Ten však vydržal sedieť na stoličke necelú hodinu a potom ušiel. Bola to pre neho nekonečná nuda. A tak portrét brata nikdy nevznikol,“ spomínala.
Po nekonečných hodinách maľby obraz definitívne uzrel svetlo sveta a od roku 1951 visí stále na stene v obývacej izbe. Jedinou cestou vypátrania autora bol jeho podpis olejovou farbou.
Niekoľkocentimetrový zápis na veľkom obraze sa dal rozlúštiť ako J. Jelenčík.

Na meno Jelenčík putovali prvé e-maily
A tak sa začalo pátranie. Meno Július, ktoré bolo napokon to pravé, mi v tej chvíli absolútne nenapadlo.
A internetový vyhľadávač zaryto mlčal. K menám Ján, Juraj a Jozef Jelenčík ponúkal ordinačné hodiny chirurga, meno bývalého riaditeľa gymnázia v Šali, parte hádzanára, góly futbalistu, fotografie hubára či profil živnostníka.
O maliarovi s takýmto menom ani zmienky. A tak som to riskol.
E-mailom som oslovil niekoľkých ľudí s priezviskom Jelenčík, u ktorých som tipoval, že by snáď mohli byť aspoň vzdialenými príbuznými zatiaľ bližšie neidentifikovaného maliara, ktorý pôsobil počas vojenskej služby v Novom Meste nad Váhom.
Napísal som e-maily právnikovi, architektovi i lekárovi s priezviskom Jelenčík. Slušne som vysvetlil, o čo ide a netrpezlivo i zvedavo zároveň čakal na odpoveď.
Takmer v rovnakom čase prišli naraz prvé dve správy. Z advokátskej kancelárie Jelenčík som si prečítal veľmi milý e - mail.
Ale, žiaľ, nikto v rodine z predkov maliarom nebol. Oslovený advokát teda pomôcť s identifikáciou umelca a autora obrazu nedokázal.

Musel maľovať Stalina v nadživotnej veľkosti
V rovnakom čase sa objavila v e-mailovej schránke správa od architekta Branislava Jelenčíka z Bratislavy.
„Našli ste správne. Bol to môj otec. A ja som jeho jediný syn. Otec rád rozprával zážitky z vojny a veľmi optimisticky. O tomto maľovaní portrétu som však nevedel. Skôr o tom, ako museli kresliť nástenky k politickým udalostiam. Otec bol na vojne okrem Nového Mesta nad Váhom aj v Martinských kasárňach. A tam musel namaľovať portrét Stalina v nadživotnej veľkosti,“ boli prvé vety v e-maile od Branislava Jelenčíka.
Po skončení vojenskej prezenčnej služby sa vrátil do Bratislavy, kde už ako študent posledného ročníka vysokej školy pomáhal svojmu profesorovi Struhárovi vo funkcii asistenta zakladať Katedru kresby, maľby a dejín architektúry. Bol to Július Jelenčík.

Objavil unikátnu techniku plesnivenia farieb
Július Jelenčík objavil rokmi výtvarnej činnosti unikátnu techniku.
„Pri maľovaní vodovými farbami využíval plesnivenie farieb vplyvom oxidácie. Myslím, že to bola technika tak intuitívna a prácna, že sa nedala ani učiť. Jej tajomstvo si otec zobral do hrobu. V apríli 1990 náhle zomrel v Bratislave vo veku 66 rokov na infarkt. Som nadšený, že som mal otca, ktorý dokázal vo výtvarnom umení objaviť niečo nové,“ ďalej napísal jeho jediný syn Branislav.
A nasleduje zároveň aj jeho prosba. To sa jeho syn ešte zároveň dozvedá, že okrem maminho veľkého portrétu na stene v obývačkesom objavilaj kresbu ceruzou v pamätníku, ktorý mám po mame dodnes odložený.
„Keby ste boli taký milý a odfotografovali mi ten obraz s portrétom, prípadne aj obrázok z pamätníka a poslali. Samozrejme, ak to nepovažujete za príliš intímne,“ napísal.
A ja som mu s radosťou vyhovel.

Nekvalitné československé farby plesniveli
Akademický maliar Július Jelenčík sa stal uznávaným umelcom, ktorý využíval unikátnu techniku aj vďaka vtedajšej nekvalite československých farieb a ich tendenciu k plesniveniu.
Čo bolo pre mnohých postrachom, on využil a naučil sa pleseň ovládať a využívať na špecifické výtvarné efekty.
„Metóda však bola príliš zložitá a postavená na profesijnej skúsenosti, preto si ju vzal pri náhlom úmrtí vo veku 66 rokov do umeleckého neba. Otec pritom koncom februára odišiel do dôchodku, aby mohol ešte viac maľovať. Zrejme bolo učenie už nad sily jeho chorého srdca i keď sa nikomu s ťažkosťami nezveril. Dôchodku si užil iba necelé dva mesiace,“ pokračoval jeho syn Branislav Jelenčík, ktorý je tiež výtvarník.
Pôsobí ako univerzitný pedagóg na Ústave dizajnu Fakulty architektúry Slovenskej technickej univerzity v Bratislave.
Nezodpovedanou otázkou pre jeho syna je, či plánoval toto dedičstvo unikátnej maliarskej techniky odovzdať aj iným, ale i to, či so zlepšujúcou sa kvalitou farieb po revolúcii by sa dala ešte využívať.

Na vojne musel kresliť tribúnov proletariátu
43-ročné pedagogické pôsobenie medzi študentmi veľmi obľúbený a pre svoje veľké ľudské dobro dodnes spomínaný Július Jelenčík prerušil dvoma rokmi vtedy povinnej vojenskej služby.
Tú strávil v Novom Meste nad Váhom u spojovacieho vojska a v Martine.
Na obidvoch armádnych štáciách však skôr využívali jeho výtvarný talent.
„V 50. rokoch za éry Alexeja Čepičku, keď vojenské zručnosti, strategické uvažovanie a odvahu nahradili politicko-výchovne izby, musel donekonečna kresliť a maľovať tribúnov proletariátu, Žiškov, maršálov ZSSR a podobne,“ usmial sa Branislav Jelenčík. Ale aj tieto „nútené“ práce niesol s humorom a na obdobie vojenčiny spomínal iba vo vtipných príhodách. Skôr to pripomínalo populárnych Čiernych barónov.
Počas pôsobenia na vysokej škole však stále tvoril a zúčastňoval sa množstva výstav. Zaujímavým je fakt, že tesne pred nečakaným úmrtím ešte formuloval obsah vzdelávania dizajnérov na Fakulte architektúry STU v Bratislave, v čom po 25 rokoch podnikania nadviazal a pokračuje jeho syn Branislav.
Prijal pozvanie učiť na fakulte, hoci predtým o niečom podobnom vôbec neuvažoval.

Vlakári pociťovali šikanu od starších študentov
Július Jelenčík sa narodil 6. apríla 1924 v Tvrdošíne na Orave Štefanovi a Ilone. Rodinné prostredie bolo k deťom prajné. Jednak pre rodinnú súdržnosť, ale i postavenie rodiny v meste a hlavne pre pochopenie k jeho výtvarnému nadaniu, ktoré sa prejavovalo od mala. „Po skončení ľudovej školy začal Július navštevovať gymnázium v Dolnom Kubíne. Napriek tomu, že bol tzv. vlakárom, čiže cestoval tam i späť každý deň, vždy spomínal na tieto roky s veľkým optimizmom,“ zaspomínal si jeho syn.
Pritom však musel vstávať už pred piatou ráno a k neskorému obedu si sadával až po 16. hodine.
Vlakári neboli obľúbení a medzi študentmi panovala šikana od starších.
„Na komforte nepridávali ani tvrdé oravské zimy so závalmi snehu a teplotami výrazne pod - 20 °C. Situácia sa zmenila k lepšiemu až presťahovaním sa rodiny do Martina v roku 1942. Júliusov otec tu videl príležitosť na podnikanie. Otec prestúpil na opäť veľmi známe, ale ešte prísnejšie martinské gymnázium,“ pokračoval Jelenčík mladší.
Nemusel však už cestovať a kultúrne prostredie Martina s množstvom významných osobností Slovenska mu poskytlo motiváciu rozvinúť talent.

Stretával sa s Tatarkom a s Hronským
Kým v Dolnom Kubíne kreslil skôr pre seba, martinská Neografia vydávajúca v tom čase množstvo kníh, privítala zatiaľ amatérskeho, ale nádejného maliara ako ilustrátora.
Profesorom francúzštiny bol Júliusovi Dominik Tatarka. Ďalšou významnou osobnosťou, s ktorou sa Július stretol, bol Jozef Cíger Hronský, vtedajší tajomník a správca Matice slovenskej.
„Dal Júliusovi možnosť prekresľovať (perokresby) zbierkové fondy Národného múzea do odborných publikácií. V ťažkých rokoch vojny to znamenalo aj pre študenta celkom pekný príjem. Jeho rodičia spomínali, že dokonca za takto zarobené peniaze kúpil rodine nový drahý rádioprijímač,“ pripomenul bratislavský architekt.
Hronský plánoval Júliusa poslať na štúdiá do Švédska. Neografia zakúpila vtedy novinku - offsetový tlačiarenský stroj. Matici by sa bol zišiel ako reprodukčný grafik.
Ale to sa už schyľovalo k povstaniu. Július dal po maturite prednosť dramatickej ceste na vozoch a peši na prijímacie skúšky do Bratislavy, aby získal vytúžené vysokoškolské vzdelanie v oblasti výtvarnej tvorby.
Po štúdiu nastúpil na základnú vojenskú službu, kde namaľoval obraz deväťročného dievčatka v pruhovanom svetri.
Ale to už je náš návrat na začiatok príbehu. Ísť po osudoch predkov a obrazov je úžasné.
Obraz deväťročného dievčatka, ktorý autor namaľoval počas vojenskej služby. : MARTIN ŠIMOVEC
Akademický maliar Július Jelenčík. ARCHÍV RODINY

[Trenčianske noviny 08/10/2018]
Autor: MARTIN ŠIMOVEC
Strana: 11