Mladí, ktorí idú študovať von, často naletia šmejdom [Denník Postoj]

Je naša chyba, že nezvládame lobistické a „obalové“ techniky, hovorí rektor Slovenskej technickej univerzity Robert Redhammer.

Dlhoročný ekonomický novinár, bývalý zástupca šéfredaktora v biznis magazíne Trend, komentátor denníka SME a zástupca šéfredaktora v magazíne .týždeň. Je šéfredaktorom denníka Postoj.

Rektor Slovenskej technickej univerzity Robert Redhammer (53) patrí medzi najvýraznejšie osobnosti v akademickej sfére. Profesor v odbore elektrotechnika je na čele STU už druhé volebné obdobie. Výrazne sa angažuje vo verejnej debate o tom, ako zmeniť školstvo, bol nominovaný na ocenenie Manažér roka.

Postoj sa ho pýtal najmä na to, prečo mladí nechcú študovať na slovenských školách a prečo sa slovenské školstvo hýbe dopredu oveľa pomalšie ako napríklad české a čím to je, že tunajší rektori sú na politikov príliš mäkkí.

Čo vás ako rektora viac trápi? To, koľko študentov odchádza zo Slovenska, alebo to, že tí, čo nastupujú na vysoké školy, sú horšie pripravení, ako to bolo zvykom?

Únik mladých ľudí do zahraničia už po maturite je problémom Slovenska ako krajiny, nie slovenských vysokých škôl. Keby to niektoré školy aj rovno neprežili, tak sa nič hrozné nestane, ale zo Slovenska zostane prázdna krajina. Ten druhý problém je skôr problémom vyváženosti všeobecného vzdelávania na stredných a čiastočne na základných školách, ktoré sa výrazne posunulo od logických disciplín k humanitným. Ale toto sa dá ľahšie odstrániť ako ten prvý problém.

Je počet študentov, ktorí odchádzajú von, naozaj taký veľký problém?

Keď sa pozriete na čísla, tak ak sa spojí demografický vývoj s odchodom mladých, vyzerá to, že sa čoskoro dostaneme do situácie, keď už môže byť ohrozený sociálny zmier v krajine. Zdravotné a sociálne výdavky sa dostanú do veľkého nepomeru s možnosťami krajiny pokrývať ich.

A keď sa ešte k tomu pozriete na profil tých, čo odchádzajú, tak sú to práve tí z najšikovnejších, čo je ešte väčší problém ako samotné čísla. Pre budúcnosť krajiny je nevyhnutné zamyslieť sa, prečo mladí ľudia odchádzajú v takom veľkom počte, a ponúknuť im tu na Slovensku to, čo hľadajú vonku. 

Prečo k tomu došlo?

Faktorov je viacero, napríklad aj nulová jazyková bariéra s Českom, čo je naše špecifikum. Ale chcel by som sa zastaviť na inom. Na Slovensku panuje obrovská nedôvera v samých seba, všetko slovenské akoby nemalo hodnotu. Na Slovensku sme historicky prešli niekoľkými zásadnými politickými sekmi, ktoré vždy úplne znegovali všetko z predchádzajúceho obdobia. Platí to už dlhodobo. Viete o tom, že tunajšie technické školstvo bolo istý čas inšpiráciou pre ostatnú Európu?

Ani nie.

Málokto dnes vie, že na dnešnom území Slovenska bol za Habsburskej monarchie ťažiskový priemysel so špičkovým technickým vzdelávaním. Banskú Štiavnicu kopírovali aj v iných krajinách, napríklad v Nemecku či Francúzsku. Prevzali tunajšiu „teoreticko-praktickú metódu“ vyučovania, keď študenti experimentujú v laboratóriu, z čoho sa neskôr vyvinul von Humboldtov princíp moderných univerzít. A platí to aj dnes. Ak si zoberiete kvalitu našej výroby áut, tak tá je na svetové pomery mimoriadna a je to zásluhou aj tunajších inžinierov.

Samozrejme, monokultúra výroby áut nie je to, čo by nám malo stačiť. Určite treba hľadať alternatívy. Ale to neznamená, že  máme ignorovať kvalitu technického vzdelávania. Musíme si viac veriť. A učiť mladých, že musia vnímať rozdiely, oddeľovať dobré od zlého. Vznikla tu totiž nálada, že čo je slovenské, je nekvalitné.

A prečo vznikla?

Z viacerých dôvodov. Z objektívnych, ktoré táto krajina má, ale aj z neobjektívnych. Šíria to médiá, mnohé inštitúcie aj vplyvní ľudia a mladí ľudia tomu rýchlo podľahnú. Nedávno som zachytil, že vrcholový politik na stretnutí s mladými odporúčal, aby šli študovať do zahraničia. Síce dodal, že sa majú potom vrátiť, ale to tak nefunguje. Nemôžeme plošne vyháňať našich mladých preč. To ich potom už ťažko dostaneme nazad. Každá dobrá slovenská škola ponúka možnosť stráviť nejaký čas vonku počas štúdia, vyháňať študentov preč na celé štúdium mi nepríde rozumné.

A myslím, že na to aj mnohí študenti doplatia. V diskusiách so stredoškolákmi, kam ísť študovať, padali také mená zahraničných škôl, ktoré nesiahajú ani po členky tým najlepším školám na Slovensku. Rovnako aj na Slovensku sa môžete prihlásiť na školu, po ktorej vás nikto nezamestná, a na školu, na ktorej sa budú o vás trhať už počas štúdia.

Podľa údajov až polovica slovenských študentov odchádza na české školy. Zdá sa, že české školstvo má dnes výraznú prevahu oproti slovenskému, aspoň študenti to tak vidia.

České univerzity a vysoké školy majú za sebou fázu, keď bolo do nich finančne, legislatívne aj celkovou spoločenskou priazňou veľa investované. České školy sa veľmi rozbehli v časoch, keď Slovensko takéto veci vôbec neriešilo. Rozbehli sa vďaka vlastnej rozvahe, no aj vďaka výnimočnej priazni politikov a vlády. Tým pádom získali náskok aj v marketingu. Obal tiež predáva a my sme sa začali venovať „obalovej technike“ výrazne neskôr a ešte to tak nezvládame.

Ale to neznamená, že ponúkame horšie vzdelávanie. Bratislavské školy sú možno o niečo horšie ako niektoré pražské, ale sú lepšie ako iné české, ak si odmyslíme ošarpané budovy. Študenti našej školy sa rozchytávajú už počas štúdia, nástupné platy majú násobne vyššie, ako je priemer.

No ak by ste vy boli teraz maturant a mali by ste také možnosti, ako majú terajší maturanti, nešli by ste študovať von?

Keď som rozmýšľal, kde študovať, bavila ma fyzika, viac ako matematika. Začalo sa to na základnej škole, keď sme robili pokusy s rozkladom svetla na hranole – hralo to všetkými farbami. Nakoniec som šiel na elektrotechniku, kde bola aj fyzika, ale aj lepšia možnosť uplatnenia. Do zahraničia som síce vtedy nemohol ísť, ale keď som bol doktorand, to už bolo po páde režimu, som sa dostal do Anglicka. Ponúkli mi, aby som tam dokončil doktorandské štúdium. Ale vrátil som sa na STU, lebo som ju považoval za lepšiu školu.

Mali sme dobre vybavené laboratórium, to, čo sme v Británii len simulovali, tu som mohol overiť priamo experimentmi. Hoci tá anglická škola vôbec nebola zlá, v rebríčku tamojších škôl bola v prvej desiatke, nemal som pocit, že by bola lepšia ako naša. Napríklad moje dve dcéry študujú medicínu v Bratislave.

Keď si tí študenti pozrú večer správy, tak sa dozvedia, že v prvej tisícke majú Česi dvanásť univerzít, my len dve a aj tie zaostávajú za najlepšími českými.

O čom hovorí rebríček? Nehovorí vôbec nič o tom, akú pridanú hodnotu pre študenta má škola. Svetové rebríčky sa začali robiť kvôli anglosaským krajinám, kde sa platí školné, aby zvyšovali záujem o štúdium a tým aby mohli zvyšovať školné, je to biznis. Veľká časť hodnotenia stojí na reputácii, akademikom, ale aj zamestnávateľom po celom svete rozosielajú dotazníky. Určite sa pýtajú viac napríklad IBM v Amerike než na Slovensku.

Ďalšie kritérium je napríklad to, koľko máte študentov zo zahraničia, na čo vplývajú tiež rozličné špecifické faktory. A keď si pozriete tie rebríčky napríklad okolo pozície päťsto, zistíte, že tam stačí veľmi malý rozdiel vo výsledku a hneď poskočíte o desiatky, resp. stovky miest. Dá sa podľa toho určiť pridaná hodnota školy pre študenta?

Ale to stále neodpovedá na otázku, prečo by študenti mali veriť, že nie je lepšie ísť von.

Nehovorím, že nie je dobré ísť von, aj ja som absolvoval časť štúdia v zahraničí. Ale robili sme si prieskum medzi stredoškolákmi, kde nám vyšlo, že väčšinovo si myslia, že čokoľvek zahraničné je lepšie ako na Slovensku. A s tým nemôžem súhlasiť. České školy tu majú akurát dobrý marketing.

Často sem chodia agentúry, ktoré verbujú študentov, a pritom vám ponúkajú okrem dobrých škôl aj vyslovene šmejdov. A potom je vám ľúto tých mladých ľudí. Treba dávať naozaj pozor – aj na Slovensku sa môžete prihlásiť na školu, po ktorej vás nikto nezamestná a po ktorej sa budú o vás ešte počas štúdia trhať. Treba dať pozor, či budem mať možnosti uplatnenia.

Už ste povedali, že súhlasíte aj s tvrdením, že klesla kvalita študentov. Prečo je to tak?

Celkovo nastala porucha vyváženosti všeobecného vzdelávania na základných a stredných školách. Nastal posun od prírodovedných, resp. logických disciplín k humanitným predmetom. Ťažko môžeme dnes hovoriť o úplnom všeobecnom vzdelaní stredoškolákov, ak sme výrazne obmedzili matematiku a logiku. Na základných školách sa rysuje, že by sa to mohlo zlepšiť, pribúda škôl, ktoré si dopĺňajú hodinovú dotáciu matematiky, ale ešte to potrvá, kým sa dostavia aj výsledky. 

O potrebe vyššej dotácie pre matematiku sa veľa diskutuje, závery sa rozchádzajú. Je nedostatok matematiky naozaj zásadný problém?

Nevnímam to ako fatálne zlyhanie, vo vzťahu k budúcnosti krajiny ale ako sťaženie praktického uplatnenia žiakov neskôr v živote. Dnešný svet stojí na technológiách a matematika je nástroj, ktorý pomáha abstrahovať podstatné veci zo zložitej reality. Ponúka nástroje, ako využiť tieto technológie vo svoj prospech. Čiže je to veľký problém, ale v porovnaní s odchodmi mladých ľudí je relatívne ľahko riešiteľný. Ak by teda bol záujem to riešiť.

Opakovane ste spomenuli, že aj na Slovensku máme dobré vysoké školy, univerzity. Ale je nepopierateľné, že priemerná kvalita vysokoškolského vzdelávania a nároky v čase klesajú.

Slovensko si stanovilo cieľ, aby vysokoškolské vzdelanie dosahovalo 40 percent populácie. To znamená, že vysokoškolské vzdelávanie absolvujú aj takí študenti, ktorí by sa predtým na vysokú školu ani nedostali. Aj to vyvoláva pocit znižovania kvality v značnej šírke. Z liberalizácie školstva sa stala neregulácia školstva, to platí pre všetky stupne škôl. V systéme nie je poriadok. Počet škôl je veľký na počet žiakov, to je základný problém, ktorý na všetko vplýva. Aj preto majú učitelia nízke platy, chýba konkurencia medzi učiteľmi aj medzi študentmi. 

Čiže na jednej strane je tu plán sprístupniť vysokoškolské vzdelávanie pre 40 percent populácie. Vďaka nekoncepčnej politike ministerstva školstva je tu akreditovaných mnoho škôl, ktoré znižujú priemernú úroveň, keďže akceptujú aj takých študentov, ktorí by inak neuspeli. Čo sa dá robiť v takejto situácii?

V prvom rade, vysoké školy sa nesmú unifikovať. My máme systém, ktorý nás posudzuje aj financuje rovnostársky. Mnohé vysoké školy majú poslanie všeobecného vzdelávania a napĺňajú ho dobre. Ale okrem tohto potrebujeme aj špecifické školy, ktoré prinášajú aj nové poznanie, kde sú študenti zapojení do ozajstného výskumu.

Čiže chcete, aby sa štát inak pozeral na lepšie školy a na zvyšok? 

Je ťažké si myslieť, že taká malá krajina môže dosiahnuť 40 percent populácie na vysokých školách tak, aby každý jeden študent participoval na svetovom výskume. To nejde. Ale potrebujeme mať aj takéto školy, bez nich strácame celý jeden segment a najlepší mladí ľudia utekajú z krajiny. Tieto školy musia byť potom financované podľa iných kritérií, nie či vzdelávajú dostatočne, ale či majú svetovo rešpektované vedecké výstupy a pri technických školách inžinierske výstupy.

Tie školy by potom boli oveľa drahšie.

Samozrejme, že je to drahšie, ale preto to nemôžu robiť všetci. Napríklad vo Švajčiarsku je asi desať univerzít a len dve technické federálne školy výskumne intenzívne. Aj tých desať robí výskum, ale nie taký intenzívny.

Čiže hovoríte, že školy, ako napríklad STU, by mali dostať viac peňazí na úkor ostatných.

Povedzme si, čo chceme dosiahnuť. Ak v Čechách zainvestovali do takýchto škôl a výsledok je, že nám odsávajú tých najlepších ľudí, tak ako inak s tým chceme bojovať? Ani v Čechách nedali každému rovnako, ale koncentrovali sa na vybrané školy. Do Brna išli obrovské peniaze a my sa pýtame, či máme niekomu zobrať? V Čechách niekomu zobrali? Ja si myslím, že naliali navyše.
Keď sa u nás debatuje na tému školstvo, tak sa to skončí pri debate o tom, že „chudák učiteľ, má malý plat“. Ako je možné, že sa debata o školstve vedie takto? Veď školstvo, to sú naše deti. A naše deti, to je budúcnosť tejto krajiny. A my sa bavíme o tom, či do našich detí, budúcnosti tejto krajiny chceme investovať? 

 

Niektorí vidia koncepciu v tom, že Slovensko aj tak nebude robiť vo veľkom špičkový výskum a géniovia budú aj tak odchádzať. Že je preto lepšie zaoberať sa viac vzdelávaním ako výskumom.

Nesúhlasím s tým. Výsledok bude, že nám hromada mladých ľudí utečie. Vývoj počtov študentov v prvých ročníkoch hovorí, že už to o chvíľu bude pätina mladých ľudí, čo uteká z krajiny. Veď to je šialenstvo. Potrebujeme im ponúknuť skvelú alternatívu toho, čo hľadajú v zahraničí. Inak budeme mať veľké problémy.

Jedna vec je zodpovednosť politikov alebo mentálne nastavenie mladých ľudí. Ale nemôžeme obísť ani pôsobenie rektorov. Keď si porovnáme napríklad spomínaných rektorov z brnenských univerzít, tak nepôsobia tak majestátnicky a odťažito ako naši rektori z najlepších univerzít. Často ich počuť aj vo verejnej debate, robia spoločné akcie, ktoré majú výtlak, sú asertívni aj voči vláde či prezidentovi. Vedia si presadiť svoje témy, idú aj do sporov s najsilnejšími politikmi. 

Je pravda, že nemáme výtlak. Že nemáme dosť ostré zuby. Ale na dialóg vždy potrebujete dve strany. Teraz ministerstvo školstva pripravilo návrh reformy Učiace sa Slovensko a organizuje verejné diskusie, bol som na dvoch. Ale rektorov pozvali do hľadiska ako divákov.

Chcem tiež pripomenúť, že my sme vždy kričali, ale ten hlas nemal výtlak. Aj v deväťdesiatych rokoch, aj potom, keď sa dávali miliardy na ozdravenie bánk, aj potom, keď sa dávali vládne stimuly korporáciám, keď sa výrazne zvýšil rozpočet do zdravotníctva. Asi to boli potrebné veci, ale vždy tu bolo niečo, prečo sa do školstva nedalo dosť. Asi to nie je politicky atraktívne, výsledky sa v školstve dostavujú po desaťročiach.  

Priemysel zasa hovorí, že školy nedodávajú absolventov, ktorých potrebuje.

Priemysel spravidla potrebuje absolventov na konkrétne profesie a na Slovensku takéto vzdelávanie neexistuje. Napríklad v Nemecku sú to Fachhochschule, v USA to volajú vocational training, u nás by to mohol byť napr. profesijný bakalár. Stále však platí, že treba vysoké školy rozdeliť podľa ich poslania v spoločnosti, a nie všetko financovať podľa jedného vzorca. Takto nám popri všeobecnom vzdelávaní úplne uteká profesijné vzdelávanie a úplne zlyháva financovanie intenzívneho výskumu na vysokých školách, výskum nie je dostatočne koncentrovaný.

Čo si o tomto celom probléme myslia politici, keď im to hovoríte?

Ja nie som politik, neviem, ako rozmýšľajú, a nechcem špekulovať. Je možné, že nám nie je dosť rozumieť, keď to hovoríme.

Bulvárnejšie povedané, akademici sú voči politikom mäkkí až ustráchaní a nevedia lobovať. Tak to myslíte?

Veľké školy slabo lobujú alebo skoro vôbec. Je to naša slabina, aj moja osobne, lobistické techniky nezvládam. Asi to neviem s politikmi. Máme tu aj také zvláštne nastavenie akademickej obce, že do politiky sa zapájajú viac-menej len ľudia zo súkromných škôl, málokedy z verejných. V Čechách s tým napríklad nemajú problém. Z brnenských škôl je päť či šesť ľudí, ktorí sú v snemovni, dokonca majú predsedu parlamentnej politickej strany. Na Slovensku to takto nie je.  

Prečo je to tak?

Asi to má súvis ešte s Nežnou revolúciou, po revolúcii sa zákonom zakázalo vyvíjať politickú aktivitu na akademickej pôde. My sme to preklopili do roviny, že ak sa niekto rozpráva s politikom, hneď je zaškatuľkovaný, hneď vzniknú fámy, kto za koho kope. Tak vznikla akási autocenzúra pri komunikácii s politikmi. Dialóg medzi akademikmi a politikmi je u nás výrazne limitovanejší, než potrebuje zdravá spoločnosť. Aj to sa bude musieť zmeniť.