Musíme sa naučiť žiť v symbióze [Revue priemyslu]

Patrí k vzácnemu typu človeka, ktorý sa neuspokojí iba s tým, čo musí urobiť. Sám hľadá cesty, ako dostať výsledky výskumu z akademickej pôdy do praxe. Jeden z našich popredných odborníkov pre nanotechnológie, doc. Ing. Robert Redhammer, PhD. , prorektor bratislavskej STU pre vedu a výskum.
Revue priemyslu: Nanotechnológie sa v poslednom čase skloňujú možno až veľmi často, aj v súvislosti s ďalším rozvojom priemyslu. . .
Robert Redhammer: Ja osobne rozlišujem nanotechnológie a "nanotechnológie. " My sme už koncom deväťdesiatych rokov zaviedli na STU predmet nanoelektronika, takže sa tejto problematike venujeme už dlhšie, nielen teraz, keď sa z "nano" stala akási móda.
Čomu konkrétne ste sa v rámci výskumu na STU venovali?
Redhammer: Skúmali sme polovodičové heteroštruktúry s atomárne tenkými vrstvami, postupne sa ďalší rozmer začal zmenšovať do nanorozmerov. Tam sa už prejavujú úplne iné vlastnosti materiálu, ktoré sa tiež dajú využiť.
Aké ste dosiahli výsledky?
Redhammer: Problém bol, že tento výskum nebol dostatočne financovaný, je totiž relatívne drahý. Nano sa po roku 2000 stalo veľmi populárne a dnes sa s ním stretneme takmer všade - najmä preto, že sa vďaka nemu ľahšie získavajú finančné zdroje na výskum. . . Predtým existovali iba materiálové vedy, dnes sú to nanotechnológie, nanomateriály a nanoveda.
Stručná definícia "nano"?
Redhammer: V úrovni pod 20 nanometrov sú rozmery štruktúr porovnateľné s vlnovou dĺžkou častíc, elektrónov. Začnú sa tu prejavovať tzv. kvantové efekty, čiže nové správanie sa látok. Exemplárny príklad zvládnutia tohto javu sú bežné CD - prehrávače, využívajúce polovodičový laser. Vďaka kvantovým jamám je stabilný, má určitú životnosť a je efektívny.
V optických komunikačných systémoch sa umelo vytvárané kvantové efekty využívajú kvôli stabilite, efektívnosti a rýchlosti prenosu dát.
Na ktorý smer sa sústreďujete dnes?
Redhammer: Pre nás je zaujímavá hlavne možnosť umelo vytvoriť rôzne, predtým veľké súčiastky, v rozmeroch nanometrov. Takáto výzva je už úplne "iné kafe, " ako keď necháte uvariť nejakú kašu a poviete o nej, že je to nanoštruktúra. Neuspokojujeme sa so samoorganizáciou hmoty, v týchto rozmeroch chceme ísť ďalej a fyzicky vyrábať funkčné súčiastky, či už sú to nanotrubičky alebo iné súčiastky.
Do akých rozmerov sa ešte dá ísť?
Redhammer: V elektronike platí Moorov zákon, podľa ktorého sa pravidelne rádovo zmenšujú rozmery. Dnes máme štandardizovaný proces CMOS, zaužívanú technológiu s nízkou spotrebou. Vždy po jeden a pol či dvoch rokoch sa rozmery znova redukujú. Dokedy? Vízií už bolo niekoľko, istý čas prevládal názor, že pod jeden mikrometer to nepôjde. A išlo. Na súčasnej úrovni 35 nanometrov sa však už dosť silno začínajú prejavovať kvantové mechanické efekty. Zatiaľ sa dajú akoby obchádzať alebo trpieť, ale keď pôjdeme do ešte menších rozmerov, vyvstane otázka, či nie je lepšie využiť to, čo nám robí problém, ako to potláčať.
Tu sa však už ocitneme na hranici s kvantovou fyzikou. . .
Redhammer: Z kvantovej fyziky môžeme ísť smerom hore, a na nej postaviť fundament nového počítača. To nám však okamžite otvorí mnoho ďalších smerov. Ako technicky realizovať takýto počítač, ako riešiť logické usporiadanie, ako vôbec logicky funguje, atď. Otvára sa tu priestor pre ďalšie objavy. Aj v Bratislave sa tomuto smeru, quantum computingu, venuje malá ale silná skupina prof. Bužeka.
Čo vás momentálne vo výskume najviac brzdí?
Redhammer: Absolútne, nevyhnutne potrebujeme inštrumentárium pre nanoúroveň, čiže predovšetkým elektrónové mikroskopy, ale nie také, ktoré stačili pred dvadsiatimi rokmi. My musíme ísť do nanorozmerov, potrebujeme mať rentgenovské difrakcie a ďalšie atómové, hrotové mikroskopy, aby sme vedeli analyzovať, čo sa deje na atomárnej úrovni.
Takže?
Redhammer: Problém sú financie, pretože ide vždy o veľmi drahé zariadenia. Ale je to alfa a omega, aby ste sa dopracovali k nejakým výsledkom. Veľmi dobrá je spolupráca školy s medzinárodným laserovým centrom, kde sú k dispozícii lasery s veľmi krátkymi pulzmi, zariadenia, umožňujúce analýzu povrchov materiálov. Škola tiež získala v konzorciu niekoľko zariadení, fokusovaných do týchto oblastí.
Mohla by pomôcť užšia spolupráca, resp. zákazky z priemyslu?
Redhammer: Mnohé firmy, ktoré sem prišli, investovali kapitál do opakovej výroby a hotovo.
Výskum je na Slovensku dlhodobo podfinancovaný, a nikto sa s tým nechystá nič urobiť. Nikto k nám nepríde zo zahraničia v prvom poradí založiť výskumnú jednotku. Napriek tomu sú u nás malé, slovenské firmy, ktoré rástli z nuly a majú šancu uspieť vo výskume. Ale do nanotechnológií potrebujete naozaj veľkú investíciu, aby ste niečo dostali.
Ste jeden z mála vysokoškolských pedagógov, ktorý aj aktívne hľadá možnosti využitia výskumu. . .
Redhammer: Na univerzite mám na starosti výskum. Vždy som sa ale zamýšľal nad tým, ako to všetko končí - výskumník skúma, skúma, všimne si niečo nové, súvislosti, vzťahy, vlastnosti, publikuje poznatok v globálnom systéme. . . a čo z toho? Aký osoh by z toho mohol byť? Aj preto, že pociťujeme potrebu lepšieho financovania, sami hľadáme možnosti, ako výsledky výskumu dostať do praxe.
Každý nový poznatok musí prejsť cez určitý trhový, obchodný reťazec, cez očká komercie a obchodu, musí sa skomercializovať, alebo ako sa hovorí v Európe, valorizovať. Otázka je, ako to dosiahnuť.
Máte návod?
Redhammer: V rámci výzvy sme už dávnejšie spolu s partnermi zriadili na STU inkubátor, podporujúci vznik nových spoločností naviazaných na technickú, technologickú alebo vedecky založenú inováciu. Iba to nás však neuspokojuje, pretože investícia sa nám naspäť nevracia. Hľadáme teda ďalej a našli sme rôzne spôsoby, ako to robia vo svete. Problém je však okrem chýbajúcich financií aj v nedostatku kvalitných manažérov.
Ako to chcete riešiť v našich podmienkach?
Redhammer: Minulý rok sme aj vďaka podpore ministerstva školstva uzatvorili dohodu s obchodnou spoločnosťou univerzity v Oxforde, zameranou na transfer technológií. Pracuje v nej asi 60 ľudí, venujú sa výhradne takýmto procesom, dali by sa nazvať ochrana duševného vlastníctva a jeho využitie. Začali sme s podobným modelom, máme na škole ľudí, ktorí si vysúkali rukávy, a chcú robiť niečo podobné. Základný problém v našich podmienkach sú však chýbajúce financie. Dobrých manažérov treba aj finančne motivovať, či už v prvom roku niečo prinesú alebo nie. Ale predovšetkým treba tento model nastaviť a vtlačiť do líniových štruktúr štandardného procesu.
Náš malý trh však zrejme nikdy vložené prostriedky nedokáže vrátiť. . .
Redhammer: Slovensko zvlášť a Európa ako fenomén trpia pri rozvoji inovatívnych firiem zásadným problémom, a tým je veľkosť trhu.
Komu predáte inováciu na Slovensku? Musíte osloviť Európu a tým (na rozdiel, povedzme, od USA) prekonávať niekoľko rôznych legislatívnych prostredí, jazykových bariér, obchodných stratégií, aby ste sa dostali k zákazníkovi. V Európe sa zbytočne boríme s vlastnými bariérami, sme pohltení marketingom, obchodom, nie produktovým vývojom. A zatiaľ sa v Japonsku či USA môžu naplno venovať inováciám inovácií.
Čo konkrétne by ste mohli ponúknuť?
Redhammer: V nanotechnológiách vidíme priestor v kombinácii s informačnými technológiami, senzormi, v istých špecifických aplikáciách pre oblasť biomedicíny. Dokážeme tiež zvládnuť membrány s rôznymi vlastnosťami, detekčnými schopnosťami, povlakovanie a pod. Tieto smery majú pre nás zmysel.
Ako vnímate súčasný vzťah medzi základným a aplikovaným, či firemným výskumom u nás?
Redhammer: Čím základnejší výskum, tým menej peňazí zo súkromného sektora. U každej investície zo súkromného sektora sa očakáva jej návratnosť. Čím dlhší horizont, tým ťažšie je presvedčiť investora o návratnosti. O to viac vystupuje do popredia potreba financovania z verejných zdrojov - ani nie tak pre samotné výsledky, ale pre vzdelávací atribút výskumej práce. Naučte človeka na praktickom, konkrétnom reálnom výskume hľadať nenájdené riešenia, - ak sa v budúcnosti stretne s nejakým problémom, už bude vedieť, ako ho riešiť. Po celý svoj život.
Na tom sa nedá nič pokaziť.
Ako hodnotíte formy finančnej podpory výskumu zo strany štátu?
Redhammer: Financovanie výskumu je relatívne jednoduchšie cez financovanie inštitúcií podľa istého modelu, vzorca, zvyklostí, raz za rok sa rozdelia peniaze a hotovo. Zložitejšie, ale oveľa efektívnejšie, cielené a transparentnejšie, je financovanie prostredníctvom projektov, kde sa každý zámer posudzuje individuálne. Určite je to dôležitá alternatíva k líniovému spôsobu financovania, ktorá prirodzene vyselektuje aktívnejších a úspešnejších. Ale musí tu byť predovšetkým prostredie plné zdrojov, príležitostí, kde si môžu tí aktívni niečo uchytiť.
A súčasný stav?
Redhammer: Dnes sme v stave akéhosi útlmu. Agentúra pre podporu výskumu a vývoja už tretí rok nevydala žiadnu výzvu. Pritom ide o jednu zo základných nosných schém projektového financovania výskumu. Ako keby sme sa sústredili iba na štrukturálne fondy. Áno, máme operačný program pre výskum a vývoj, ale primárny cieľ fondov bol pomôcť zlepšiť infraštruktúru výskumu a vývoja, prístrojovú vybavenosť, nie financovať výskum ako taký. Štrukturálne fondy znamenajú financovanie výdavkov na jeden až štyri roky dopredu. Vo výskume, kde sa musíte riadiť podľa dosiahnutých zistení a výsledkov, od ktorých sa odvíja ďalší smer, je veľmi ťažké čosi naplánovať na štyri roky dopredu.
Takže fondy nám v tomto smere veľmi nepomôžu?
Redhammer: Ale áno, dá sa v ich rámci naplánovať nákup zariadenia, ale nedá sa financovať výskum ako aktivita. Na to potrebujeme štandardné výzvy, ktoré sa začali relatívne dobre rozvíjať v rámci APVV. Pôvodný nárast rozpočtu agentúry sa však zastavil, často sa to (a nesprávne) zdôvodňuje práve existenciou fondov. Pritom existujú relatívne úspešné programy agentúry, ako napríklad podpora výskumu v malých a stredných podnikoch.
Firmy majú vyčlenený určitý balík peňazí, z ktorého môžu požiadať o grant na svoj vlastný výskum. Dobre funguje aj schéma podpory spolupráce univerzitných výskumných pracovísk s praxou, hoci bola asi najťažšia, pretože vyžaduje súčinnosť akademického centra priamo s niekoľkými firmami a získanie zákaziek.
Asi najlepšie sa rozbehol program výskumnovzdelávacích centier excelentnosti, ale ten sa po roku zastavil, pretože štrukturálne fondy otvorili podobnú tému.
Ako nám môže pomôcť projekt Centrope_tt, do ktorého ste sa nedávno zapojili?
Redhammer: Istú dobu sa relatívne často skloňoval pojem Centrope, čiže stredoeurópsky prihraničný región Rakúska, Slovenska, Maďarska a južnej Moravy, ale konkrétnu náplň sme nevideli. Preto sme privítali projekt, ktorý by v rámci tohto regiónu podporoval cezhraničný transfer poznatkov z akademických segmentov do malých a stredných podnikov.
Projekt by mal zmapovať aktivity vo výskume, vytvoriť vzdelávacie či tréningové programy pre manažérov transferu poznatkov, tých, ktorí vedia nájsť vedcom zákazníkov a pomôžu im s komercializáciou.
Urobiť pilotne pár príkladov takejto spolupráce. Na základe požiadaviek malých firiem sa im vyhľadá partner v iných krajinách, a oni na základe určitých pravidiel získajú poukážku v hodnote 5 tisíc eur na výskum, vývoj, alebo analýzu, ktorú potrebujú.
Prečo sa vlastne venujete inkubátoru a transferu inovácií?
Redhammer: Pretože nikto iný to nerobí a nám to chýba. Keď budeme len sedieť a plakať, nič sa nepohne. Je to robota naviac, náročná hlavne na psychiku. . . Ako keby ste stále plávali proti prúdu. Dostávame peniaze podľa počtu študentov, príp. počtu publikácií, takže niečo podobné vôbec nepatrí do nášho portfólia, a nemáme na to zdroje. STU ročne uzatvorí s priemyselými podnikmi okolo 800 až 900 zmlúv, z ktorých máme príjem vyše 3 milióny eur. Ale všetko musíme fyzicky odrobiť, to nie sú sponzorské peniaze. Ak sa teda hovorí o viaczdrojovom financovaní vysokých škôl, toto rozhodne nie je ďalší zdroj financovania výuky.
Ako teda vnímate perspektívu zavádzania výsledkov výskumu do praxe v rámci Európy?
Redhammer: Aj Európska komisia akceptuje, že inovácie, technologický transfer je vlastne zlyhanie trhu. Trh si nedokáže zaplatiť a automaticky absorbovať nové poznatky výskumu, tvári sa, že ich nepotrebuje, ale potom sa ani nerozvíja. Musíme sa naučiť žiť v symbióze. Vzťah medzi univerzitami a priemyslom častokrát napáda jedna i druhá strana, ale to nerieši situáciu. Chýbajú nám mediátori, ktorí vedia spájať tieto dva zvláštne svety.
Peter Marianyi

v