Na polceste z popola: slovenský výskum [blog.sme.sk]

Pre krajinu je vedecký výskum na univerzitách dôležitý. Priťahuje talenty, zvyšuje inovačný potenciál a budúce zdroje štátneho rozpočtu. Veľa sa v slovenskom výskume zlepšilo, no v medzinárodnej konkurencii to stále nestačí.
Je to už dvadsať rokov. Nastúpil som do funkcie prodekana pre vedu a výskum na jednej z najväčších slovenských fakúlt. Bolo to v období, kedy fakulty boli právnické osoby, takže kompetencie aj zodpovednosti boli vysoké.
Pamätám sa, že školy ako štátne rozpočtové organizácie mali vážne problémy s financovaním. Štát nemal z čoho napĺňať svoj rozpočet, požičiaval si za dvojciferné úroky, financie školám meškali. Koncom roka sme zdržiavali platby faktúr za teplo v snahe preniesť ich do ďalšieho roka, len aby sme mohli vyplatiť ľuďom výplaty. V nádeji, že ďalší rok bude lepší. Lebo ľudia, učitelia sú na univerzite tí najcennejší.
Šokom pre mňa bolo doktorandské štúdium. V starších časoch príznačnejšie nazývané vedecká výchova, alebo vedecká ašpirantúra. Prijímali sme okolo 70 doktorandov výberom z tých najlepších absolventov. Pracoviská sa bili o doktorandské miesta, pretože tie boli limitované prídelom financií z ministerstva a doktorandi vždy boli kľúčovou súčasťou ich rozvoja.
Tým šokom bola skutočnosť, že už po pár mesiacoch od nástupu doktorandi húfne zanechávali štúdium. Z ročníkov, ktoré nastupovali okolo roku 1995 úspešne končili len dvaja či traja ročne. Hľadali sme príčiny. Boli v podstate tri.
Prvou bola absolútne nedostatočná výška štipendia. Mesačne okolo 2000 Skk v tých časoch nestačilo ani na pokrytie nákladov na stravu, nieto ešte na bývanie, oblečenie, cestovanie či nebodaj „žitie“. Druhým silne negatívnym momentom boli žalostné podmienky na prácu. Chýbali vedecké prístroje, a tie čo boli, mali aj 40 rokov. V laboratóriách bolo v zime chladno a pri dažďoch mokro... Pamätám si aj záveje snehu znútra okna okolo radiátora. Prednášky v kabátoch. Alebo kýble so žblnkotajúcou vodou hneď vedľa vedeckých prístrojoch. Voda do nich kvapkala zo stropu neraz aj 6 metrov ďaleko od okna. Prakticky na ktoromkoľvek poschodí. Kto nezažil, nepochopí. Zaujímavé bolo, že čím „novšia“ budova, tým bola v horšom stave. A do tretice sa pridala aj nízka spoločenská váha vedeckej činnosti. Pamätám si, ako mi na stretávke zo strednej školy so zdesením v očiach vraveli: „Ty robíš výskum na škole? Z toho sa dá vyžiť?“ Vysokoškolská veda takmer ľahla popolom.
Nuž tak. Boli to ťažké časy. Ale za dvadsať rokov sme sa posunuli kusisko dopredu. Problém neakceptovateľne nízkych štipendií sme komunikovali s ministerstvom. Mali sme šťastie, lebo v tom čase ľudia na ministerstve si nás nielen vypočuli, ale hneď začali vo veci aj konať. V intenzívnej súčinnosti pripravili novú vyhlášku, v ktorej naviazali výšku štipendií na platy asistentov a odborných asistentov na vysokých školách. Takže zabezpečili aj mechanizmus reflektujúci inflačné trendy. Tiež zapracovali prvky zdravotného a sociálneho poistenia, aby mladí ľudia nemali výpadok v poistnom. A zabezpečili aj zodpovedajúce financie. Niežeby sa dalo z takéhoto štipendia zbohatnúť, to určite nie, ale aspoň sa dá prežiť nejaké obdobie.
Vo veci podmienok na prácu to bolo podstatne ťažšie. Bol to dôsledok dlhodobého nedostatku financií, na ktoré v štátnom rozpočte nebolo. Pozitívna zmena v systéme financovaní prišla v roku 2002 - transformácia univerzít z formy štátnych rozpočtových organizácií na samosprávne verejné vysoké školy. Napriek viacerým úskaliam to umožnilo začať hospodáriť s prostriedkami výrazne efektívnejšie. Časť z nich prenášať do ďalšieho roka, kumulovať ich a pripravovať sa tak na väčšie výdavky. Systém nie je dokonalý, má aj úzke miesta, ale umožňuje hospodáriť, čo je veľmi pozitívny prvok. Výrazne viac peňazí samotná táto zmena však nepriniesla.
Prvé čiastočné zlepšenie prišlo vo forme štátnych programov výskumu a vývoja v rokoch 2003-2009. Tie vniesli trochu rozvoja do prístrojového vybavenia a priamu spoluprácu s podnikmi, čo je pre technické disciplíny dôležité. Zlepšenie predstavovali však len pre niektoré pracoviská. Štátne programy výskumu a vývoja samozrejme neriešili potreby stavebnej údržby, opráv a rekonštrukcií univerzít, ich základnej infraštruktúry.
Zásadnejšie zlepšenie v oblasti investícií do infraštruktúry priniesli až štrukturálne fondy EÚ v programovacom období 2007-2013. Tie umožnili investovať do prístrojov, aj do „základnej“ infraštruktúry vysokých škôl, najmä mimo Bratislavy. Najdôležitejším bol fakt, že predstavitelia ministerstva školstva s nami, zástupcami vysokých škôl a SAV komunikovali prípravu programovacieho obdobia a smerovania eurofondov. Mal som pocit, že ich viedla úprimná snaha niečo pozitívne pre Slovensko urobiť. Financie boli nasmerované na rozumné veci.
Výsledky rokov 2007-2015 priniesli dve systémovo dôležité veci. Sériou výziev na predkladanie projektov sa vykryštalizovali vedecky najsilnejšie slovenské pracoviská, inštitúcie a vedné oblasti. Prinieslo to veľmi dôležitú informáciu, vďaka ktorej sa dajú ďalšie investície do vedeckého výskumu koncentrovať, teda presne to, čo od nás Európska komisia očakáva a čo zdravý rozum káže. Druhou je reálne zlepšenie podmienok na prácu vedcov a doktorandov na mnohých pracoviskách. Aby kabáty v zime mohli visieť na vešiakoch a vedci sa mohli sústrediť na prácu s najmodernejšími prístrojmi. Škoda len, že sa v dôsledku rôznych obštrukcií nepodarilo dokončiť ani tú etapu, ktorá bola naplánovaná do roku 2015 . A tiež že sa zatiaľ stále nepokračuje v období 2014-2020. Akoby sa zastalo na polceste. Niektoré budovy či areály teraz pripomínajú do pol boka odratú kozu.
Tretí okruh – spoločenské uznanie vedeckej práce sa tiež zlepšil. Univerzity sa začali učiť komunikovať s médiami, zverejňovať nielen celkové čísla či štatistiky, ale aj ukazovať prácu v laboratóriách, približovať osobnosti mladých vedcov širokej verejnosti. Pridal sa aj štát s viacerými projektami a programom popularizácie vedy a techniky, pomohli podujatia ako Noc výskumníka, či Týždeň vedy a techniky i mnohé ocenenia. Dnes sú mladí vedci neraz hrdinami v médiách, so svojimi vedeckými či technickými témami, úspechmi či dokonca vlastnými start-up podnikmi.
Veľa sa vo vedeckom výskume zlepšilo. Je to vidieť aj na náraste počtu vedeckých výsledkov – v počtoch medzinárodne akceptovaných pôvodných vedeckých oznámení. Stále však podmienky na prácu nie sú dostatočne dobré v medzinárodnom porovnaní. Hlavne prostredie a prístrojové vybavenie si zaslúži dobudovať. Odráža sa to najmä na vysokom počte mladých ľudí, ktorí odchádzajú do zahraničia už po strednej škole. Spravidla idú na štúdium univerzity, po ktorej sa už na Slovensko nevracajú. Slovensko tak prichádza o najcennejšie čo má – o značnú časť schopnej mladej generácie. A spolu s ňou prichádza o zdroje na sociálne i zdravotné zabezpečenie občanov Slovenska na dlhé desiatky rokov. Aké paradoxné: podniky nemajú odborníkov, mladí obchádzajú do zahraničia v obave o dobré uplatnenie a univerzity nemajú dostatočné výskumné kapacity lebo nemajú financie na platy mladým.
Aby sme talenty upútali, aby nám neodchádzali zo Slovenska preč a aby sme bystré hlavičky zo zahraničia dokázali pritiahnuť na Slovensko, musíme omnoho viacej investovať do moderných vysokých škôl a do ich výskumu a priamej spolupráce s podnikmi. Ponúknuť mladým ľuďom atraktívne moderné prostredie plné výskumných a inovačných príležitostí, lepšie uplatnenie, lepší štart do života.
Súčasný problém narábania so štrukturálnymi fondami EU na výskum a inovácie je presne o tom. Je naštrbenou príležitosťou na zlepšenie podmienok univerzitného výskumu a vzdelávania na slušnú európsku úroveň. Je príležitosťou ponúknuť mladým ľuďom zaujímavé životné uplatnenie a zastaviť exodus mladých ľudí z krajiny. Podnikom zlepšiť ich inovačný potenciál, ekonomickú silu a tak aj výhľad budúceho sociálneho zabezpečenia Slovenska. Verím, že sa ešte podarí všetko opraviť a vrátiť na tú správnu koľaj.

[blog.sme.sk 13/08/2017]
Autor: Robert Redhammer
Zaradenie: Blogy
Link: https://redhammer.blog.sme.sk/c/461751/na-polceste-z-popola-slovensky-vyskum.html?ref=rss