Namiesto skalpela jej učarovali bublinky [Slovenka]

Medicína bola jej veľkým snom, od malička sa hrala na lekárku a všetkých naokolo liečila. ,,Keď som končila gymnázium, celkom samozrejme som sa prihlásila na medicínu. Verila som si, že prijímačky zvládnem, ale - nezobrali ma. Priznám sa, vôbec som s tým nerátala..." spomína INGRID VAJCZIKOVÁ, ktorá dnes patrí k najuznávanejším znalkyniam vína na Slovensku. Ako sa z vysnenej medicíny posunula k vínu a bublinkám?
,,Nebolo to také priamočiare, lebo na radu spolužiačky som sa predsa len prihlásila na medicínu, no do Viedne. Som zo starej ,prešporáckej' rodiny, jedna stará mama hovorila po maďarsky, druhá po nemecky, a tak s nemčinou nebol problém. Na viedenskú fakultu ma na veľkú radosť mamy lekárky prijali." Ingrid však súbežne študovala aj na bratislavskej Chemickotechnologickej fakulte STU - to zasa na veľkú radosť otca, ktorý je biochemik a tunajšiu školu pokladal za väčšiu istotu. ,,Doobeda som teda zarezávala vo Viedni, poobede v Bratislave. Dalo sa to s individuálnym študijným plánom." Na oboch fakultách školy ukončila tretí ročník a vtedy muselo padnúť rozhodnutie, kde bude pokračovať. Obe štúdiá boli veľmi náročné, napokon zvíťazila domáca istota: ,,Do štvrtého ročníka som sa rozhodla už iba pre bratislavskú školu. Čo sa týka medicíny, klasická lekárčina ma lákala menej, skôr som pokukovala po biomedicínskom inžinierstve, genetike, biochemických procesoch. Takže CHTF bola celkom logickým pokračovaním tohto trendu," približuje Ingrid.
A čo víno?
Stále sa natíska otázka, kedy to už bude o víne? ,,Teraz to príde," usmeje sa enologička. Prešla na Katedru bioanalytických metód, jej vedúcim bol profesor Fedor Malík, najznámejší slovenský znalec vína. ,,Ako študentka som pomáhala pri rôznych vinárskych podujatiach, keď profesor potreboval pomoc. Peniažky z brigád sa študentovi vždy zídu. O víne som čosi tušila, lebo otec ho robieval z hrozna aj ríbezlí z našej záhradky. Ako dieťa som pomáhala, vedela som, čo je filtrovanie, pretáčanie, aj som ochutnávala. Možno už vtedy vo mne čosi vzniklo. No seriózne privoňanie nastalo až na vysokej škole - a víno som už neopustila. Popri nalievaní na brigádach som sa naučila aj rozpoznávať, odtiaľ už bol k degustácii len krôčik..." spomína. Po škole nastúpila do SAV ako interná doktorandka a chcela pokračovať v bádaní. No všetko sa zvrtlo: ,,Po troch mesiacoch som dostala ponuku nastúpiť do vinárskeho závodu v Pezinku na miesto technológa. Hoci som to neplánovala, za pokus človek nič nedá. Myslím si totiž, že všetko máme niekde akoby napísané, predurčené. Sú rôzne príležitosti a šance, a buď ich využijeme, alebo nie. Tak som to na prvom pohovore skúsila, vypýtala som si trojnásobný plat oproti doktorandskému - a oni prikývli. Cúvnuť sa teda už nedalo..." Bola tam päť rokov, po roku postúpila na pozíciu hlavnej technologičky. Vo vtedy najväčšom vinárskom podniku u nás spoznala celú výrobu vína - prešla fľašovňou, pivnicou, laboratóriami.
,,Všetko od piky, čo mi doteraz nesmierne pomáha. Po piatich rokoch som prešla do Víno Rača na post výrobnej riaditeľky. Bola to pokojnejšia, doslova rodinná firma, tu som sa mohla viacej ,vyhrať' s vínami."
Rodina plná chlapov
S budúcim manželom - technológom výroby vína - sa spoznali počas práce vo vinárstve v Pezinku, ťahajú to spolu šťastne už zopár rokov. Najskôr však boli traja synovia, na svadbu došlo oveľa neskôr. ,,Áno, akosi sme ten papier nepokladali za dôležitý. Podstatná je láska - na ňu papier netreba. Vlastne ani neviem, na čo budem sobášny list potrebovať, no už sme oficiálne zobratí. Nechali sme si každý svoje meno. Nedávno sme mali druhé výročie svadby, no manžel naň zabudol... Dátum môjho narodenia som ho naučila tak, že ho má ako PIN v telefóne, musím vymyslieť, ako si zapamätá dátum svadby...," komentuje Ingrid s úsmevom.
Prvý syn Anton Benedetto sa narodil, keď mala 29 rokov. ,,Vtedy mi veľmi pomohli mama a detská lekárka dobrou radou: všetky múdre knihy zavri a počúvaj svoje srdce a zdravý rozum. Ešte mi vštepili, že ja som dôležitá, lebo dieťa sa bude vyvíjať tak, ako mu to dovolím. Malý od začiatku všade so mnou chodil, keď mal deväť mesiacov, išiel k susedom..." Ponúkli jej totiž stráženie a odvtedy sú ,,tretími starými rodičmi". Keď mal Anton tri roky, narodil sa Jakub Leonardo. Chlapci sú dnes už traja: manžel chcel len jedno dieťa, ona si želala dve. Napokon sú tri - samí synovia. Tretí je Simon Carlo. Odkiaľ také mená? ,,Pri prvom synovi manžel vybral meno Anton, mne sa páčilo Benedetto, tak sme dali dve mená... No a potom ako spravodlivá mama som pokračovala aj pri ďalších chlapcoch. Prečo mená s talianskym nádychom? Páči sa mi taliansky štýl života..." vysvetľuje hrdá mama.
Taká ponuka sa neodmieta
,,Keď sa narodil tretí syn, ešte v pôrodnici mi zazvonil telefón s ponukou, aká sa neodmieta. V Huberte sa uvoľnilo miesto hlavného enológa. Malý mal len desať dní, a už sme smerovali do Serede - pohovor som zvládla a po troch mesiacoch som nastúpila do práce. Nebolo to vôbec ľahké. Manžel zostal na rodičovskej dovolenke, vydržal tri mesiace, a potom sme Simonovi zabezpečili tú najlepšiu opateru. Samozrejme, u spomínaných susedov, ktorých sme si vlastne ,adoptovali'... Simon im s láskou hovorí babi a dede a je veľmi ,bohatý'- má troch dedkov a tri babky," spomína Ingrid na hektické chvíle rozhodovania, či ísť od tretieho malého tak skoro do práce. Dnes vie, že to bolo dobré rozhodnutie.
Zlákali ju hubertovské bublinky
,,Pri výrobe šumivého vína som už ôsmy rok. Práca so sektom je iná, musela som sa zasa všeličo nové a dôležité naučiť, ale ja mám výzvy rada... Mohla som sa aj popáliť, no asi ma môj šéf dobre odhadol." Prvý rok bol pre Ingrid nesmierne náročný, predsa len - iná technológia a zodpovednosť za celú produkciu, často milióny fliaš... Výberom zlého vína, ktoré sa zdegraduje a namiesto toho, aby sa rozvinulo do krásnych tónov, napríklad zhorkne, sa môže znehodnotiť celá výroba. Ako hlavná enologička má pri výbere toho správneho vína posledné slovo, no je rada, že v podniku rozhodujú viac-menej tímovo. ,,Spoločne diskutujeme o každej vzorke. Keď ostatným nechutí a mne áno, môžem ho vybrať a zaradiť do výroby. Mám teda právo posledného slova, málokedy to však využívam," usmeje sa.
Čo Vlastne robí enológ?
Ingrid Vajcziková nad otázkou nezaváha. ,,Dostávam ju často. Víno je zakaždým iné, vie ma prekvapiť, žije si vlastným životom... Mojou úlohou je vyrobiť, resp. vybrať čo najlepšie víno, aby som utrafila chuť na vynikajúci sekt. K mnohým dodávateľom chodím kontrolovať už hrozno do viníc - radíme sa, kedy začať zber, či ešte počkať. Rozhodujem, kedy sa víno fľaškuje, kedy bude najlahodnejšie chutiť. Čo mi nechutí, to nedávame do fliaš." A s úsmevom dodáva, že je nos aj jazyk spoločnosti. Kde berie istotu, že to bude ľuďom chutiť? ,,V srdci."
Prehnala to niekedy s Pitím?
,,Poviem príklad: na degustovanie mávame v jeden deň pripravených aj tridsať vzoriek. Prvé ochutnávky treba vypiť, lebo to, aké víno je, nám prezradí chuť úplne vzadu na koreni jazyka. To, čo sa vidí na ochutnávkach či degustáciách - teda že sa dúšok vypľuje - môže výber skresliť a nemusia sa objaviť chyby vína." Z toľkých vzoriek sa jej musí krútiť hlava. ,,Nie, nikdy som sa neopila. Mám v sebe klapku. Aj v súkromí: keď mám dosť, už ďalej nepijem. Mám rada víno, je to úžasný ,materiál', no nesmie sa to prehnať. Potom sa vytráca jeho krásne poslanie." Ingrid tvrdí, že dobré ľahké vínko by malo byť na stole čo najčastejšie... ,,Nebojme sa siahnuť po tých našich, sú naozaj špičkové. Už by sme sa mali zbaviť zlozvyku z minulosti, že dobré je len zahraničné. Musíme počkať, kým začneme byť sami na seba dostatočne hrdí. Terajší mladí to už azda budú vidieť inak. Napríklad dnes módne proseco - áno, je výborné, nepopieram, no o čo horšie sú naše sekty?"
Vieme naplno žiť?
,,Slováci akoby nevedeli žiť, stále len pracujeme, naháňame sa, porovnávame... Skúsme si opäť sadnúť na lavičku pred domom, ako to robievali naši prastarí rodičia. Hoci aj oni mali veľmi veľa práce - ale našli si čas aj na seba, priateľov, známych, oddych ... Tie lavičky vidno ešte aj dnes na Malokarpatskej vínnej ceste, no, žiaľ, my si už na ne nesadáme. A určite by sme si tak lepšie odpočinuli - a možno aj s tým pohárom dobrého vína v ruke. Podľa mňa treba brať život s ľahkosťou, usmievať sa na seba, stretávať sa, nebyť ľahostajný. Veď koľkí z nás dnes poznajú svojich susedov? Koľkí si spoločne sadneme a vypočujeme jeden druhého, alebo, naopak, len tak spoločne mlčíme?"
[Slovenka 21/11/2017]
Autor: BEATA VRZGULOVÁ