Nobelovka so slovenskými koreňmi [SME]

Vždy ho bavilo rozoberať. Chcel vedieť, ako funguje príroda, elektrina či magnetizmus. Deti ho volali Mozog a rodičia hračky po ňom opravovali. Douglas Osheroff
Ako stredoškolák si postavil vlastný röntgen. Objavil supratekutosť hélia a dostal za to Nobelovu cenu za fyziku. „Vždy som chcel vedieť, ako svet funguje,“ hovorí DOUGLAS DEAN OSHEROFF, ktorého predkovia pochádzali zo Slovenska.
Prečo ľudia potrebujú vedu?
Ak by sme nemali vedu, nemali by sme ani svetlo v tejto miestnosti. Zrejme by tu nebol fotoaparát vášho fotografa. Jednoducho, veda nám dáva strašne veľa vecí a zariadení. Veda na tej úplne základnej úrovni je jednoducho poznávanie prírody, ale aplikovaná veda toto naše pochopenie vezme a umožní nám vytvárať nástroje a prístroje, ktoré zlepšujú život.
To je rozdiel medzi základným výskumom a aplikovaným výskumom?
Základný výskum je vtedy, keď sa napríklad vyberiem do laboratória a objavím tam čosi ako hélium 3. Snažím sa pochopiť, čo sa s touto látkou stane pri teplote okolo absolútnej nuly. Ale toto nie je práve užitočné zistenie. Tie teploty sú naozaj nízke, takže je nepraktické používať ich na čokoľvek pri bežnom živote. No neskôr sa napríklad môže ukázať, že aj toto sa dá na čosi využiť.
Vy ste sa podobnými základnými otázkami zaoberali v súkromnom laboratóriu.
No áno, boli to aj Bellove laboratóriá. To bola obrovská organizácia, ktorá mala niekoľko zariadení a budov a v každej pracovalo okolo štyritisíc ľudí. Myslím, že to pôvodne bola telefónna spoločnosť a celá firma bola vlastne regulovaným monopolom. A potrebovala vlastný výskum a vedcov.
Lenže nie je práve obvyklé, aby súkromná spoločnosť robila základný výskum.
Boli iné časy. Boli laboratóriá RCA, General Electrics mali svoje laboratóriá. A to vždy bola kombinácia základného a aplikovaného výskumu.
Prečo sa to zmenilo?
Akoby sa zmenilo myslenie všetkých týchto spoločností. Pretože kedysi bolo bežné, že vedci takýchto firiem publikovali v odborných časopisoch, rozprávali o tom, čo objavili. Lenže spoločnosti potom zistili, že vlastne z tohto nemajú príliš veľkú konkurenciu.
Vy ste spoluobjavili supratekutosť hélia 3 a dostali za to Nobelovu cenu za fyziku. Prečo je ten objav dobrý pre bežného človeka?
No, musíte sa napríklad naučiť pripraviť teploty, ktoré sú len pár tisícin stupňa nad absolútnou nulou. A to sa dá neskôr využiť.
Čiže strašný chlad?
Naozaj príšerný chlad.
Dokonca chladnejší, ako je reliktové žiarenie v kozme?
Presne, to je okolo troch Kelvinov a my hovoríme o tisícinách stupňa.
Môžeme nájsť takéto superchladné prostredie aj vo vesmíre?
Vo vesmíre je žiarenie, ktoré je pozostatkom po veľkom tresku. Je ťažké si predstaviť, že by v prírode mohlo byť čosi chladnejšie. A určite nič takéto studené nie je na našej planéte.
Ale raz sa tak vesmír ochladiť môže?
Mohol by. Za miliardy rokov, no to bude chladnejší len o trošku. S istotou však môžeme povedať toto: nás dvoch sa to už týkať nebude. Čo sa ľudstva bude týkať skôr, je čas, keď skončí naše slnko.
Prečo milujete vedu vy?
Vyrástol som tak. Môj otec bol lekár a pamätám si, že ma vždy zaujímali magnety. A tak ma raz zobral do pivnice a dal mi kúsky drôtov a klinec. Ukázal mi, ako z klinca urobiť magnet – mal som vtedy asi päť rokov a bolo to strašne zaujímavé. A to je asi ten okamih, keď som sa zamiloval do vedy. Otec mal pacientov a tí mu nosili rôzne veci, ktoré mi dával. Niekedy boli celkom nebezpečné.
Nebezpečné?
Dokonca smrtiace.
Smrtiace?
Raz som paralelne pospájal akési zariadenia a vytvoril tam dosť veľké napätie, asi 600 voltov. Môj brat bol totiž rádiooperátor a takéto veci mi nosil. A nejakým nedopatrením sa mi týchto šesťsto voltov podarilo vybiť cez moje telo. Ďalšiu vec, ktorú si pamätám, je, že som ležal na opačnom konci miestnosti.
Vraj ste zvykli aj všetko rozoberať.
Vždy ma zaujímali elektrina a magnetizmus. Nepamätám si, kedy som dostal svoj prvý elektrický motorček, ale vždy som chcel vedieť, ako to funguje. Ako fungujú elektródy kondenzátora, chcel som vedieť, prečo sa veci v magnetickom poli hýbu a prečo veci ukazujú jedným smerom. Jednoducho som ako veľmi malé dieťa začal rozoberať všetko okolo. A bolo veľkou pomocou od mojich rodičov, že oni ich potom po mne vždy poskladali dokopy.
Tiež sa hovorí, že ako stredoškolák ste si zostrojili vlastný röntgen.
Stalo sa vtedy zhruba toto. Moja mama mi verila a raz mi požičala auto. Tak som sa vybral zhruba sto míľ do Seattlu, kde som mal adresu troch rôznych dodávateľov zdravotníckych pomôcok – keďže môj otec bol lekár. Ako vedecký projekt som si teda chcel postaviť röntgen. Moji rodičia vtedy na mňa príliš nedohliadali, a ani neboli nejaké pravidlá, čo si môžem a nemôžem zaobstarať. A tak som našiel všetko, čo som potreboval a doviezol si to domov. Ono to zase nie je až taká zložitá vec, dali mi staré súčiastky. Akurát som si vtedy tak trochu neuvedomil, že aj keď som nepostavil röntgen známy z nemocníc, stále som vytváral röntgenové žiarenie.
A potom ste sa rozhodli pre infračervenú astronómiu?
Myslím, že vtedy na Caltechu som bol jednoducho v skupine, ktorá sa zaoberala infračerveným prieskumom oblohy. Mali sme na to ďalekohľad. Sledovali sme hviezdy, hľadali zdroje takéhoto žiarenia. A to boli časy, keď vedľajšia skupina – my sme vtedy boli dve – objavila stred našej Mliečnej cesty. To nikto nikdy predtým nevidel. Teda videl, v skutočnosti to nevidel nik, naše oči nevidia v infračervenom spektre. Ale bol to taký malý skok v našich grafoch. Bavilo ma to.
Ale neostali ste pri tom.
Keďže som chcel pokračovať v štúdiu, chcel som ďalej robiť astrofyziku. Dal som si prihlášku na osem škôl a na všetky ma prijali. Začal som premýšľať nad tým, kam pôjdem. A vtedy som si uvedomil, že to, čo ma v živote naozaj baví, je robiť experimentálnu vedu. Vy jednoducho nemôže zmeniť teplotu hviezd. Tak som sa rozhodol pre fyziku látok a začal som sa pýtať, kde by som to mohol robiť. Napokon sa ukázalo, že vlastne som sa neuchádzal ani o jednu z takýchto dobrých škôl. Vtedy to boli univerzita v Illinois a Kalifornská univerzita v Berkeley. Nakoniec mi poradili vybrať si z tých mojich medzi Cornellovou a Washingtonskou univerzitou.
A vybrali ste si?
Washington bol môj domov a tam som teda fakt zostať nechcel. Tak som odišiel na Cornellovu univerzitu. Ukázalo sa, že to bolo dobré rozhodnutie v správnom čase. Obzvlášť ak ste chceli robiť takú fyziku ako ja.
A dostali ste za svoj výskum tam Nobelovu cenu. Čo sa potom zmenilo?
Úplne to zmenilo môj život. Paradoxne ma to, samozrejme, prekvapilo a potešilo, ale pre môj výskum to vôbec neprinieslo viac peňazí. Ani halier navyše, ani potom, keď som v roku 1996 dostal Nobelovu cenu.
To nie je pre každého pocta a česť mať u seba nositeľa Nobelovej ceny?
To je dobrá otázka. Možno ich len nezaujímal môj výskum.
Tiež tvrdíte, že po získaní ceny ste vlastne prestali mať čas na samotný výskum.
To je, samozrejme, pravda, chodíte prednášať, lietate po svete. Ale prestať s výskumom bolo vlastne moje rozhodnutie a to rozhodnutie bolo prozaické – nemal som naň dosť peňazí. Na konci som mával peniaze na jedného doktoranda a ešte trošku navyše. Lenže keď tento študent získal svoj doktorát, musel som si najať niekoho ďalšieho a ten sa musel znovu naučiť obsluhovať prístroje.
Takéto problémy má nositeľ Nobelovej ceny?
Život je ťažký. Ak máte skupinu štyroch až šiestich ľudí, môžete robiť dobrú vedu. Ale ak ste dvaja, je to fakt ťažké - a len ak ste dobrí. Navyše, ja som nemal vždy študentov, ktorí boli dobrí. A vtedy je to ešte oveľa ťažšie.
V dnešnej vede môžu ešte vznikať takéto miniskupiny, individuality? Nie je celá veda o spolupráci?
Vo fyzike látok to zvyčajne funguje tak, že – aspoň teda v Spojených štátoch – sú granty nastavené na dvoch študentov. Ale môžete sa poobzerať po nejakých peniazoch navyše, ktoré vám dokážu zabezpečiť tretieho študenta.
Čiže preto ste sa rozhodli zaoberať sa aj klimatickou zmenou a životným prostredím?
Neviem, či by som to nazval takto.
Ale podpísali ste list, ktorý teraz politikov na summite Rio +20 vyzýval na akciu.
Áno, to je pravda. Pri podobných konferenciách sa však stretne obrovské množstvo ľudí a ja som bol členom len malej skupinky, ktorá nad týmito problémami uvažovala.
Môžu takéto medzinárodné konferencie vôbec čosi zmeniť?
Možno. Ale problémov je veľa a tým najväčším je asi to, že väčšina ľudí tieto problémy odmieta. Preto aj politici odmietajú uvažovať, že globálne otepľovanie bude mať nejaký vplyv na naše životy. Môžeme vidieť, že priemerná teplota oceánov stúpa a čoskoro by mohla dosiahnuť hranicu, z ktorej už niet návratu. Ľudia v Spojených štátoch však nad týmto nepremýšľajú.
Klíma nie je ani otázkou pred blížiacimi sa prezidentskými voľbami.
Nie je. Myslím si, že teraz by dokonca bolo asi politicky neprezieravé pre kohokoľvek viesť kampaň, že musíme prestať používať napríklad uhlie. Voliči by tomu nerozumeli. Ja volím demokratov a viem si veľmi dobre predstaviť, čo by urobili republikáni, keby Obama prišiel s takýmto nápadom. Ľudia jednoducho nechcú premýšľať nad zmenou svojho životného štýlu ani nad nákladmi na energie.
A dá sa s tým vôbec čosi robiť?
Neviem, ale sám nevidím v Spojených štátoch žiadnu politickú vôľu, aby sa nielen čosi urobilo, ale aby sa nad tým uvažovalo.
Zelená energia by pomohla?
Niektorí navrhujú, aby sme postavili solárne elektrárne na Sahare. Je tam lacná pôda, dosť slnka. Ale ako chcete dostať túto energiu potom trebárs do Európy?
Museli by sme vybudovať novú prenosovú sieť.
Veď práve, to by bolo znovu drahé a neefektívne.
A jadrové elektrárne?
Určite to je možnosť. Ale politicky to zase nie je bohvieaký nápad. Japonci si teraz napríklad nevedia poradiť a pri nehodách trpí veľké množstvo ľudí.
Na Slovensku ste druhý raz.
Áno, ale ten prvý raz sa asi nemôže príliš počítať. To bolo stretnutie vedcov vo Vysokých Tatrách, ale už si ani nespomínam, o čom to vlastne bolo. Oveľa viac ma zaujali tie hory.
Čím?
Majú svoje čaro. A chcem tam ísť fotiť. Som nadšený amatér a milujem fotografovanie krajiny. Takže som poprosil svojich hostiteľov, aby ma vzali na miesta, kde môžem urobiť niekoľko záberov.
Vraj viete trošku po slovensky.
Rodičia mojej matky emigrovali zo Slovenska. No v skutočnosti viem len tri frázy, ktoré na mňa mama stále kričala. Daj to preč, zavri dvere a pôjdeme spať. A pri tej poslednej som zistil, že jej nerozumiem úplne presne.
Prečo?
Myslel som si, že znamená, je čas ísť spať. Nie že poďme do postele. Raz som mal jedného študenta, volal sa Willie a robili sme dlho do noci nejaký experiment. A vtedy som toto použil, hovorím, Willie, pôjdeme spať. Pozrel sa na mňa a spýtal sa, viete vôbec, čo ste povedali? Ja, že iste, je čas ísť do postele. A on nie, to znamená poďme spať.
On bol Slovák?
Nie, vlastne Rus. Ale rozumel mi.
Niekedy tieto frázy používate?
Niekedy. Ale viete, aké to je, vedieť málo je niekedy nebezpečnejšie ako nevedieť nič.
Prečo?
Lebo potom poviete hlúposť.
Stretli ste sa so svojou slovenskou rodinou?
Toto sa ma tu každý pýta. Ale nie, bohužiaľ. Viem len, že môj starý otec bol luteránsky kazateľ, a nikdy som vlastne nestretol ani jeho, zomrel skôr, ako som sa narodil. Jeho smrť je dôvodom, že sa moja mama presťahovala a rozhodla sa stať sestričkou. A keďže môj otec bol lekár-internista, stretli sa. Vraj sa stretli na operačnej sále.
Nie práve romantické miesto.
Otec hovoril, že tam prišla nejaká žena s rúškom a všetkými tými vecami a on vlastne veľa nevidel. Len jej oči. No povedal jej, že ich má krásne, úplne modré. A nech si dá dole rúško, aby mohol vidieť trošku viac. A fungovalo to.
Keď mali všetci vo vašej rodine čosi s medicínou, prečo ste si vybrali fyziku?
Asi vďaka môjmu otcovi. On mal titul z chémie. Ale počas krízy mu jeho otec povedal čosi v tom zmysle, že s chémiou si nikdy nenájde prácu, no ako lekár bude mať prácu vždy. Takže vyštudoval medicínu. Lenže potom keď som bol malý ja, môj otec si to akoby vynahrádzal.
Ako?
Robil so mnou rôzne experimenty. Ukazoval mi, ako funguje magnetizmus, čo ma ako dieťa strašne bavilo. A mal so mnou tiež neuveriteľnú trpezlivosť, nosil mi všelijaké batérie, zariadenia a tak. A aj keď som, samozrejme, nerozumel Maxwellovým rovniciam, experimentoval som, chcel som vedieť, z čoho sú veci poskladané. A deti sa vonku na ihrisku stavali do radu, aby som im dal krátky kopanec prúdom.
A dali ste?
Dal. Ale je to vlastne hrozná vec. Už len preto, že vás potom nechcú prestať prezývať Mozog. Tomáš Prokopčák
Douglas Dean Osheroff (1945)
je profesorom na Stanfordskej univerzite. Začiatkom sedemdesiatych rokov spolu so svojím školiteľom Davidom Leem a Robertom Richardsonom objavili supratekutosť izotopu hélia 3. V roku 1996 za to trojica dostala Nobelovu cenu za fyziku. Venuje sa fyzike kondenzovaného stavu, popularizácii vedy a problémom zmeny klímy. Bol členom komisie, ktorá vyšetrovala nehodu amerického vesmírneho raketoplánu Columbia. Jeho predkovia z matkinej strany pochádzali zo Slovenska. Bratislavu navštívil na pozvanie Asociácie pre mládež, vedu a techniku, STU a Enelu.