Noc s architektom [Pravda]

Na stretnutie s nórskou architektkou Jenny B. Osuldsen sme išli vo večerných hodinách. Vo vestibule Fakulty architektúry STU bolo rušno, samá mládež, monitory, vrava - frčala Noc architektúry. Tieto nočné akcie majú svoje čaro. Človek ako keby žúroval s najbližšími ľuďmi a pri tom sa všeličo dozvie. Aj svetoznáma architektka, hosť bratislavskej Noci architektúry, bola plná energie, usmievala sa, mala zvučný hlas. Bolo vidno, že ju rozhovor baví, že rada rozpráva o svojej práci, o netradičných projektoch, ktoré v ateliéri Snohetta robia. Napríklad - na budovu opery v Osie sa dá vystúpiť ako na kopec, je celá biela, zrkadlí sa v hladine vody, pozorovateľná sobov má zasa priečelie ako veľkú obrazovku, kde beží jeden program: živá príroda. Inde je vchod do domu vytvarovaný ako socha. Je to architektúra, na ktorú sa dá pozerať. To mi pripomenulo moju vlastnú dávnu noc s architektúrou. Asi v roku 1965 vyšla u nás senzačná kniha profesora Koulu Pozerám sa na architektúru, ktorú sme mnohí prečítali na dúšok. Za noc. Odvtedy sa rada pozerám na architektúru. A aj na architektov. Majú zvláštny šmrnc, profesionálne sebavedomie, vyžarujú svojbytnosť až pýchu. Vládnu hmotou ako bohovia: sú zvyknutí pracovať s drevom, so železom, s betónom, so sklom, ale všetko musí sedieť na chlp. A malo by to byť aj funkčné aj krásne. V architektoch sa spája racionálnosť s tvorivým rozletom. Lietajú v predstavách, ale stále ich čosi drží pri zemi. Ich umenie kontroluje verejná mienka, musí víťaziť nad časom, a najmä - nesmie sa zrútiť! Škoda, že u nás sa záujem o architektúru scvrkol na nadávanie na paneláky či na prístavbu SNG. Naučme sa pozerať na architektúru a uvidíme všetko inak.