Odborníčka na Internet: Naše hlavy prestávajú pracovať [sme.sk]

Prof. Ing. Mária Bieliková, PhD. pôsobí na Ústave informatiky a softvérového inžinierstva Fakulty informatiky a informačných technológií STU. Minister školstva, vedy, výskumu a športu ju ocenil titulom Osobnosť vedy a techniky za rok 2010. V rokoch 2006 a 2009 ju STU vyhlásila za profesorku roka. Venuje sa problematike personalizovaného a sociálneho webu a modelovaniu používateľov webu.
„Ľudia sa akoby začali viac rozlišovať,“ hovorí odborníčka na web a Internet MÁRIA BIELIKOVÁ z FIIT STU. „Sú tí, ktorí hlavy používajú veľmi často a tí, ktorí ich začínajú používať vďaka všadeprítomným počítačom omnoho menej. Akoby sa otvárali nožnice.“
Čo pre vás znamená internet?
Spôsob komunikácie. Niečo, čo umožní komunikovať s ďalšími ľuďmi, prenášať dáta a získavať informácie. Ja som mala veľké šťastie, že som školu skončila v zásade vtedy, keď vznikol web.
Prečo?
Internet je celosvetová sieť a má veľa služieb. Niektoré sú viac známe a niektoré menej. Jedna z tých najznámejších je „World Wide Web“, známy jednoducho ako web. Web vznikol zhruba 23 rokov dozadu a významne zmenil ponímanie internetu. A nielen to.
Čo sú teda tie menej známe služby?
Niektoré sú aj dobre známe, ako napríklad e-mail. Kedysi to boli rôzne iné služby, ktoré poskytovali informácie, no nedostali sa do povedomia tak, ako web. Prakticky však vždy išlo o vymieňanie informácií a povymýšľali sa viaceré protokoly, vďaka ktorým sa toto môže efektívne diať. A to nie je len HTTP, ktorý je základom pre komunikáciu na webe.
Je to teda tak, že pod tým všetkým našim surfovaním, posielaním správ, hraním sa je ukryté množstvo vecí, o ktorých netušíme?
Samozrejme. Minimálne premyslená sieť serverov. Jestvuje množstvo nadstavby, aby ľudia, ktorí sú navrchu, nepotrebovali poznať spodok. Vy fyzicky ani nemusíte tušiť, kde sa vaša stránka v skutočnosti nachádza.
Používame teda internet a nevieme, ako funguje?
Aj ja chodím do práce autom. Možno viem, ako zhruba funguje, v autoškole som mala zopár otázok o motore. Ale v skutočnosti viete, ako to auto funguje? Čo tam všetko je? Dokonca sa to posunulo tak, že už ani automechanik tomu celému nerozumie, presiahlo to schopnosti jedného človeka. Teda ani ja, aj keď sa webu venujem, nerozumiem všetkým detailom.
Napríklad?
Máme tu napríklad kolegov, ktorí sa venujú sieťam. Aj keď mám nejakú predstavu, ktorá je hlbšia ako bežného užívateľa, nerozumiem všetkým protokolom.
Svet bez internetu?
Čo je pre vás najdôležitejším prínosom internetu?
To prepojenie. Web je naozaj mimoriadna služba. Dnes webom mnoho ľudí myslí celý internet. Ľudia to už nerozlišujú, pretože pre nich je web to, čo poznajú. A keď používajú e-mail, tak ho tiež používajú vo webovom rozhraní. To prepojenie a posun dát k informáciám, možno niekedy k poznatkom, je čosi, o čom sme kedysi ani nesnívali a presiahlo všetky očakávania.
Prečo?
Stále sa hovorí o tom, čo sa stane, keď vypadne elektrická sieť. Lenže, dnes sa dostávame do totálnej závislosti aj od ďalšej siete – internetu. Keď sa vypne internet – no, každý by sme dokázali uviesť najrôznejšie príklady, čo by sa stalo.
A čo by sa teda stalo?
Nie je to o tom, že nebudeme schopní napísať e-mail. V obchode možno nebudú rožky, pretože distribúcia je riadená pomocou internetu. Možno by ste sa s ľuďmi nedohovorili ani cez telefón, letecké spoločnosti by možno mali problémy. Zrejme by sa nám kúrilo, ale možno by aj tam na niektorých miestach vznikol problém. Internet je niečo, čo je súčasťou našich životov. A každému nám okrem základnej služby prináša aj informácie, ktoré sme predtým nemali.
Aké informácie?
Počítačov máme na svete veľa. Každý má už dnes nejakú malú výpočtovú krabičku, minimálne telefón, čo je vlastne počítač. Potom má veľký počítač na stole. A tie všetky počítače majú dokopy veľmi veľkú výpočtovú kapacitu. Jednoducho sme sa dostali do stavu, keď vieme spočítať veci, ktoré predtým nikto spočítať nevedel. A vieme teda získať informácie, ktoré boli predtým skryté.
Napríklad?
Pozrime sa na register firiem. Kedysi, keď sme chceli o firme viac vedieť, musel niekto ísť na úrad a pozrieť si to v papieroch. Potom išiel a pozrel si to na webe. A teraz ide na foaf.sk – naši šikovní študenti urobili strojček, ktorý toto všetko urobí za vás a vy zrazu vidíte, kto je s kým prepojený. Takýchto informácií je strašne veľa.
Totálne sa všetko zmenilo
Môžeme teda informačnú, internetovú revolúciu porovnávať s priemyselnou?
Neprináleží mi to porovnávať, nie som historik.
Ale svet sa zmenil radikálne?
Určite áno. Za posledných päťdesiat rokov sa všetko tak veľmi zmenilo, že to zrejme nemá v histórii obdobu. Internet mal zásadný vplyv.
Je to dobre?
Každý jeden poznatok by mal spoločnosť posúvať tak, aby z neho ľudia profitovali -a profitovali z neho v pozitívnom zmysle. Je to však ťažké povedať, určite jestvujú hrozby.
Napríklad?
Informácie sa dostávajú k ľuďom, až sme nimi preťažení. To kedysi nebolo. Zásadným je tiež spôsob, akým si informácie vyberáme. Hrozbou je, že vám niekto bude podsúvať informácie. Ľudia ľahšie manipulujú.
Ľahšie?
V takomto prostredí. Ľudia si to akoby začali uvedomovať, možno po prvom rozmachu Facebooku, keď veľa ľudí dalo o sebe množstvo osobných informácií ochotne na web. Teraz akoby začínalo obdobie vytriezvenia, keď si mnohí uvedomujú, že takto nie. V konečnom dôsledku to vytriezvenie ohrozuje aj tých, ktorí majú dobré úmysly – ako presvedčiť ostatných, že nechcete zle? Druhou hrozbou je, že naše hlavy prestávajú pracovať tak, ako by sme chceli a ako by mohli.
To znamená čo?
Ľudia sa akoby začali diferencovať. Sú tí, ktorí hlavy používajú veľmi často a tí, ktorí ich používajú omnoho menej. Akoby sa otvárali nožnice. Vždy tu bude vrstva ľudí – a vedci patria medzi nich – ktorí hlavy používajú. A neprekáža, že majú navigáciu v mobile. Ale hrozba je, že bežní ľudia sa môžu stať totálne závislí od zariadení a bez nich nebudú vedieť robiť ani jednoduché rozhodnutia. Ale možno si to uvedomíme a začneme naše hlavy trénovať. Podobne ako chodíme cvičiť.
Môžeme teda povedať, že spoločnosť vďaka technológiám hlúpne?
Nie. Ale robia sa oveľa väčšie rozdiely. Sú ľudia, ktorí veci dokážu a takí, ktorí to už nedokážu. Neviem, či to je dobré, alebo zlé. Možno takéto schopnosti naozaj nepotrebujeme a potrebujeme iné. To je viac téma pre sociológov a psychológov. Možno tá moja obava nie je opodstatnená.
Hovoríte o kríze autorít, ľudia akoby strácali v záplave informácii schopnosť odlíšiť legitímne od bludov?
Nestrácame tú schopnosť. Tú schopnosť sme asi nikdy nemali, ak máme informácií priveľa. Ak ich máme málo a dosť času, dokážeme ich pretriediť. Hrozbou je však manipulácia. Ak hocikoho zahltíte množstvom informácií, a ak každý z nás je schopný iba obmedzeného pohľadu, tak tam tá sa táto hrozba dostupnými nástrojmi pre prácu s informáciami na webe je.
A stáva sa to?
Žiaľ, stáva. Problémom je, že čosi môžete aj s najlepším vedomím a svedomím podsunúť.
Ako?
Napríklad v našom výskume sa pohybujeme v oblasti odporúčačov. Personalizovaných strojčekov, ktoré vám povedia, čo by ste si mohli prečítať, či kúpiť. Skúma to veľa vedcov, bez toho, aby chceli niečím či niekým manipulovať. Len jednoducho chcú ľuďom z toho celého množstva informácií sprístupniť to, čo by pre nich mohlo byť zaujímavé.
Jestvuje konkrétnejší príklad?
Predstavme si čo robí vyhľadávač. Vy niečo chcete a do kľúčových slov sformulujete dopyt – čo je mimochodom veľmi pre človeka neintuitívna forma zadávania otázok. Vyhľadávač nájde množstvo výsledkov, no na prvej stránke ich zobrazí iba niekoľko. A to je odporúčanie, lebo niekto (algoritmus vytvorený človekom) rozhodol, že toto sú tie výsledky, ktoré sú pre mňa najlepšie. Ak sa posadíte traja a každý už v prehliadači na počítači niečo robil, tak zistíte, že pri rovnakom slove dostanete iný výsledok. Pred desiatimi rokmi by ste dostali rovnaký, dnes už nie.
Prečo? Prehliadač pozná našu históriu?
Áno. A nielen. Vie nielen to, kde ste boli. Vie aj to, s kým ste kamarát, ak ste na sociálnej sieti, na ktorú majú tvorcovia vyhľadávača prístup.
A ako to funguje?
Keď máte „n“ podobných ľudí, ktorým sa niečo páči, tak je veľká pravdepodobnosť, že to, čo sa páči jednému, sa bude páčiť aj druhému. Ak nejaký váš kamarát, s ktorým ste prepojený na sieti, niečo vyhľadával a páčilo sa mu to – klikol a bol tam, je veľmi pravdepodobné, že strojček to môže vedieť. On síce nevie, kto konkrétne ste vy a kto je on, ale odporučí tento výsledok.
Tento strojček robí tie odporúčania dobre?
O tom je pomerne veľká diskusia vo vedeckej komunite. Jedným z problémov je tzv. uzavretie používateľa v bubline.
Život v bubline
V bubline?
Strojček odporúča len to, čo si myslí, že by človeka mohlo zaujímať. Svojim spôsobom ho takto uzavrie. Znemožní mu prístup k iným informáciám. Pretože pri odporúčaní vždy berie do úvahy len to čo vie o vás. A všetci trebárs majú najlepšie úmysly, ale napriek tomu sa stane, že prídete o dôležité informácie.
Čiže keď môj kamarát má rád lízanky a keď ja budem hľadať cukrovinky, tak mi bude ukazovať lízanky. Všetci si budeme navzájom odporúčať lízanky a firma na sójové tyčinky medzičasom skrachuje?
Aj takto. Ale uzavretie v bubline hrozí práve pri odporúčačoch založených na obsahu. Tieto odhadnú, čo používateľa zaujíma a dávajú mu potom len to, čo si myslia, že ho zaujíma. Pre dobré fungovanie je dôležité mať mechanizmy, ako toto narušiť. Napríklad zapojením prvku náhodnosti.
Lenže oni niekedy ani sami ľudia nevedia, čo vlastne hľadajú.
Nevedia. Vy máte človeka, ktorý niečo hľadá, ani poriadne nevie, čo vlastne chce a my vyrábame strojčeky, ktoré sa pokúšajú odhadnúť a možno aj predpovedať, čo by mohol chcieť ďalšie.
Keď vedci prídu na spôsob, ako to robiť inak, firmy ich počúvajú? Nebude to fungovať tak, ako sa Google rozhodne, že to bude fungovať?
Nepovedia nám to. Ten obchod medzi výskumníkmi a firmami nefunguje celkom korektne. Na významné vedecké konferencie chodia ľudia z týchto spoločností. Majú tiež vlastný výskum a učia sa od ostatných. Lenže ťažko sa dá preukázať transfer poznatkov. Naši šéfovia by radi videli presný dôkaz: ukážte čo ste vymysleli a kde sa presne toto používa. Lenže v tejto oblasti je mnoho aplikovaných výsledkov takých, že to dokážeme preukázať len do nejakej miery. Máme možno výstup v časopise, a potom len vidíme, že sa to niekedy využíva.
Čiže niekedy ani neviete, že vám čosi ukradli?
Nepovedala by som to takto. Keď sa vymyslí nejaké vylepšenie, vždy sa vymýšľa do nejakého modelu, čiže ono to celé ani nie je moje. Keď tam tá firma pridá trošku iný parameter, koho to je výsledok? Aby však bol tento obchod poctivý, treba to nechať výskumníkov robiť – a oni to budú robiť radi. No potrebujeme za to nejaké uznanie od spoločností, morálne aj finančné. Niektoré väčšie firmy fungujú korektne a tie prostriedky do výskum dávajú. Žiaľ, na Slovensku veľmi málo.
Čo vás na vede najviac baví?
Ľudia, s ktorými robím. A máme šťastie, že nerobíme len vedu pre vedu. Je to oblasť, ktorá sa nedá robiť samostatne, a ten kolektív ma poháňa dopredu. Napokon, najväčší výskumníci sú deti, ktoré rozoberajú a skladajú veci. Ak toto v sebe máte, je to vzrušujúce.
A čo by ste chceli dosiahnuť?
Nesnívam o zásadnom objave. Snívam o tom, že čo najviac ľudí bude prinášať nové poznatky a budú mať primerané podmienky. Takýchto ľudí nemusí byť veľmi veľa – napokon, ako vraví môj manžel, niekto musí aj robiť. No keď tu tá radosť bude a bude ich spoločnosť uznávať, títo ľudia dokážu prenášať hory.