Problém odkladáme [SME]

Recyklovaný plast nemôžeme použiť napríklad ako obal na potraviny. Neschválil by to žiadny hygienik, hovorí chemik.
Profesor Pavol Alexy  s kolegami pracuje na vývoji nového druhu plastu, ktorý sa už nebude vyrábať z ropy.

V súčasnosti sa v spoločnosti plast považuje za niečo zlé, čo veľmi škodí prírode. Je to tak?
„Plast ako taký nie je toxický. Sú to makromolekuly, ktoré živým organizmom v princípe neškodia. Pokiaľ do plastu nie sú pridané škodlivé aditíva ako napríklad ftaláty (dodávajú pružnosť – pozn. red.). Dnes sa už bežne škodlivé látky do plastov nepridávajú.“

Ak človek či živočích zje plast, neublíži mu?
„Pokiaľ by normálne prešiel tráviacou sústavou, tak v tele problémy nespôsobí. Problém je, ak v žalúdku zostane. Síce ho neotrávi, ale nedovolí mu normálne tráviť a spracovať potravu.“
Ak by sme vrchnák z fľaše rozsekali na kúsky a zjedli, nič sa nám nestane?
„Ak to je čistý plast, polymér, väčšinou prejde trávením bez zmien a človeku sa nič nestane. Neodporúčam to však skúšať, lebo je to cudzorodá látka, ktorá nemá v potrave čo robiť. Látka môže byť toxická, len keď sa dostane do bunky, keďže celý metabolizmus prebieha vnútri v bunkách. Plast je však taká obrovská molekula, že sa do bunky nedostane. Z podobného materiálu, z akého sa robia štuple na fľaše, sa vyrábajú aj časti kĺbových náhrad, ktoré nespôsobujú v tele žiadny problém.“
Prečo je teda plast označovaný za nebezpečný pre život a pre prírodu?
„Plast ako taký nie je nebezpečný, ale nevieme s ním vždy správne zaobchádzať. Problém je, že zaberá miesto v ekosystéme. V oceáne nám vzniká nový plastový svetadiel. Dostáva sa do prírody a zaberá miesto, ktoré by inak patrilo mikroorganizmom a vyšším organizmom, ktoré majú v prírode svoje miesto a príroda ich potrebuje pre svoje normálne fungovanie.“
Čiže najväčší problém je, že sa v prírode nerozkladá.
„Áno. V oceáne ho pojedajú živočíchy, ak neskončí v oceánoch, zaberá miesto na tuhých skládkach. Najstabilnejšie plasty sa v prírode rozkladajú stovky rokov.“

Preto sa plast recykluje.
„Dodnes je recyklácia veľmi obľúbená a potrebná. Ale nie je definitívnym riešením problému, len ho odďaľuje. Nemôžete recyklovať donekonečna.“
Prečo?
„Vyrobíme tašku, pomelieme ju s novým polymérom, zase vyrobíme tašku a zase pomelieme. Môžeme to urobiť tak dva- až trikrát. Potom je už materiál príliš namáhaný a nedá sa použiť. Okrem toho recyklovaný plast nemôžeme použiť napríklad ako obal na potraviny. Žiaden hygienik neschváli, aby sa z recyklátu stal obal s priamym kontaktom s potravinami.“

Čo s plastom, ktorý sa už nedá recyklovať?
„Buď ho dáme na skládku, alebo do spaľovne. Dnes už zo spaľovní vyjdú zväčša len neškodné látky, nie toxíny. V ideálnom prípade z uhľovodíkových plastov voda a oxid uhličitý. Ten ale zase vytvára skleníkový efekt. Dnes sa spaľovaním ropy a ropných produktov, ktorými sú aj syntetické plasty, vracia do ovzdušia oxid uhličitý, ktorý sa pred miliónmi rokov uložil do zeme. Svetová produkcia plastov predstavuje 300 miliónov ton ročne. To nie je málo.“

Ako by ste vizualizovali toto množstvo?
„Ak by sme tieto plasty stlačili tak, aby boli bez vzduchových bublín a medzier, zaplnili približne štyritisíc futbalových ihrísk do výšky desať metrov.“

Keď sa napríklad plastové tašky rozkladajú v zemi stovky rokov, znečisťujú aj podzemnú vodu?
„Polyetylén, ak sa rozloží, je, čo sa týka toxicity, neškodný. Na skládky komunálneho odpadu by sa dnes už nemali vyvážať škodlivé látky.“

Veľa sa hovorí aj o škodlivosti oblečenia, ktoré obsahuje plastové vlákna.
„Dnes je ťažké nájsť textil, ktorý je len čisto z prírodných materiálov. Ľudia nosia oblečenie z plastových vlákien, ale neškodia im. Na problém plastov sa treba pozerať komplexne. Treba hľadať riešenia, ktoré sú ekologické, ale technika či pokrok sa nedajú zastaviť tak, že všetko zrušíme. Jeden čas sa veľmi bojovalo proti PVC. Ak by sa ale plastové okná nevyrábali z PVC, tak by stúpla spotreba dreva. Ak by sme zrušili PVC, utrpí ťažká chémia. Chemikálie sú dôležité na výrobu iných produktov, dokonca aj v potravinárskom priemysle. Všetko so všetkým súvisí.“

Už sa teda nedá preorientovať, aby celý svet vyrábal len prírodné produkty?
„Je ľahké ukázať výrobok a povedať: tento prírode neškodí. No musíme sa pozrieť, čo všetko sme museli urobiť, kým sme ho vyrobili. Keby sme z obalového priemyslu, vylúčili všetky plasty, obaly by boli štvornásobne ťažšie, boli by zo skla, dreva, kovu či papiera. Stúpli by náklady na prepravu. Spotreba papiera, kartónu, lepenky a kovov by išla hore o polovicu. Spotreba skla o 21 percent. Ak chceme vyrobiť železo, potrebujeme vysokú pec, koks a vzniká oxid uhličitý. Spotreba energií na výrobu obalov by vzrástla o 200 percent. Zvýšil by sa objem odpadu o 256 percent, zlisovaného o 213 percent.“

Čím si vysvetľujete súčasnú antiplastovú vlnu?
„Je za tým do značnej miery lobovanie a ovplyvňovanie verejnej mienky neúplnými informáciami. Z toho vyplýva pocit, že plast je zlý. Obyčajný človek vidí len veľa tašiek po stromoch či vo vode. V televízii vidí rozpitvanú veľrybu s vrchnákmi od fliaš v žalúdku. To nie je dobré, ale nikto mu už nepovie, že ak zrušíme plasty, budeme mať väčší ekologický problém.“

Pomôže, ak sa ľudia vrátia späť k látkovým taškám?
„Je to úplne v poriadku, že sa tak deje, ale je to len odďaľovanie problému. Aj na Slovensku sa teraz spoplatnili ľahké plastové tašky, ale to neznamená, že sme vyriešili ekologický problém.“

Prečo?
„Problém napríklad namiesto o päť rokov príde o desať. Ideálne riešenie je mať plast, ktorý sa rýchlo rozloží, ale jeho rozklad nespôsobí globálne otepľovanie.“

Spoplatnenie tašiek je vlastne dobrý krok.
„Samozrejme. Na druhej strane, spoplatnili sme tašky, ktorých je, čo sa hmotnosti týka, málo. Dnes si zaplatíte tašku, ale čo si do nej naukladáte? Napríklad jogurty v plastových téglikoch, mäso v PET obale, nápoje v PET fľašiach. Ušetrili sme najmenšiu hmotnosť. Najväčšiu sme nechali, vôbec sme sa tým nezaoberali.“

Prečo ľudia na Slovensku patria k najväčším spotrebiteľom plastových tašiek?
„V prvom rade treba povedať, že čísla sú len odhadom. Na svete platí, že čím je región chudobnejší, tým väčší ekologický problém má. V súčasnosti sú ekologické riešenia drahšie ako tie menej ekologické. Obyčajného človeka s podpriemerným platom ekológia veľmi nezaujíma. Ak si má kúpiť tašku drahšiu o 50 centov, siahne po lacnejšie neekologickej alternatíve. Severské štáty si môžu dovoliť ekologické riešenia, sú ekonomicky oveľa vyspelejšie ako my a majú oveľa silnejšie ekologické povedomie.“

V USA sa potraviny bežne balia do papierových tašiek. Prečo sa to nerobí aj u nás?
„Na to, aby ste vyrobili papier, potrebujete drevo, čiže musíte vyrúbať stromy. Celulózky tiež používajú ťažkú chémiu. Okrem toho obchodné reťazce myslia v prvom rade na svoj biznis, málokedy na ekológiu.“

Reťazcom nikto nekázal rozdávať tašky zadarmo.
„Tam išlo zase o boj o zákazníka. Snažia sa mu ponúknuť aspoň istý komfort. Zabudnite na spoločenskú zodpovednosť reťazcov, na to neverím. Navonok to môžu robiť, ale väčšinou to je pre imidž. Pokiaľ nevyvinieme legislatívny či ekonomický tlak, výrobcovia ani spotrebitelia nebudú mať motiváciu hľadať ekologické riešenia ktoré sú drahé.“

Prečo na to Európa kedysi netlačila?
„Európska únia značne zaostáva v ekologických oblastiach. Krajiny, na ktoré sme možno kedysi pozerali s dešpektom a vraveli sme si, že sú pozadu, nás už predbehli. Napríklad Čína. Európska komisia sa snaží, ale riešenia nie sú komplexné. Okrem toho motivuje len negatívne, len sankciami.“

A čo Slovensko?
„Môj pocit je, že ideme len v súlade s Európskou komisiou a nerobíme nič navyše.“

V minulosti napríklad Tesco ponúkalo tašky, ktoré sa po čase samy rozložili. Tie neboli ekologické?
„To bol obrovský problém asi pred dvoma rokmi. Boli to takzvané oxobiodegradovateľné plasty. Robili sa z nich klasické plastové tašky, do ktorých sa pridali prodegradanty citlivé na svetlo, teplo, kyslík. Začali sa teda rozkladať v čase, keď sa ešte nemali. Rozpadali sa na mikroskopické častice, ktoré ľudia môžu vdychovať. Tašky sa tiež nedali recyklovať. Ak sa vyhodili do plastového odpadu, znehodnotili všetok ostatný plast. Recyklát sa stal nepoužiteľným.“

Z čoho sa vyrába ekologický plast?
„Viacerí producenti používajú ako základnú surovinu napríklad kukuricu, teda škrob, to je asi najznámejší príklad. Aj toto riešenie je už vnímané ako problematické, lebo ako zdroj sa používa surovina, ktorá je zdrojom potravín. Preto treba hľadať aj iné zdroje, napríklad potraviny, ktoré už sú odpadom.“

Napríklad?
„Odpadový rastlinný olej. Svet, najmä Ázia, má veľký problém s použitým potravinovým olejom. Olej z fritéz je toxický odpad a nevieme, čo s ním. Existuje technológia, keď istý kmeň baktérií vie z takéhoto oleja vyrobiť polymér, teda plast.“

Vyrába sa už takýto plast?
„Technológia je zatiaľ v štádiu poloprevádzky. My dnes vyrábame podobný plast biotechnologicky z cukru. Sú tam aj ďalšie zložky, aby mal výsledný materiál podobné alebo rovnaké vlastnosti ako syntetické plasty. Používame tiež zmäkčovadlá, ale z obnoviteľných zdrojov, neškodné, napríklad glycerín.“

Čo sa stane, keď sa vaša fólia rozloží?
„Vznikne biomasa, vyprodukuje sa oxid uhličitý a voda. Teda látky, ktoré potrebujeme zase na rast kukurice či cukrovej repy. Čiže z ekologického hľadiska by malo byť všetko v poriadku.“

Dali ste si nový plast patentovať?
„Na jeden typ materiálu bez škrobu, ktorý vznikol v spolupráci s Ústavom polymérov SAV, už patent máme v Číne, Signapure, Japonsku, Kórei a v Rusku. Na Slovensku sme podali v roku 2011 prihlášku vynálezu, ale patent ešte nemáme. Nový materiál – nechcem zatiaľ spresniť, z čoho je pred podaním prihlášky vynálezu a predpokladám, že bude mať ešte väčší technický a ekologický význam ako súčasný patent. Je lacnejší a mohol by byť rozložiteľný v pôde. Nebolo by ho treba separovať do priemyselného kompostu. Mnohí sa niečo podobné pokúšajú urobiť, ale nie je to také ľahké. Dovolím si povedať, že máme zrejme svetový unikát.“
Olej z fritéz je toxický odpad a nevieme, čo s ním. Existuje však technológia, keď istý kmeň baktérií vie z takéhoto oleja vyrobiť polymér, teda plast.

Pavol Alexy je vysokoškolský profesor v odbore technológia makromolekulových látok. Pracuje v Ústave prírodných a syntetických materiálov Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave.