SME 11/02/2013
Nové kritériá Akreditačnej komisie opätovne upozornili na kvalitu vysokých škôl. S neskrývanou nádejou na jej zlepšenie. Ale čo je to kvalita vysokej školy? Pýtame sa na kvalitu automobilky? Zaujíma nás predsa kvalita produktu. Takže čo sa vlastne chce merať? Snahy sprísniť kritériá kategorizácie vysokých škôl sú určite správne. Otázka je, či ich kompetentní zvládnu. Pri poslednej komplexnej akreditácii sa napokon všetky školy ocitli v kategórii najlepších. Ani nie z viny Akreditačnej komisie kategorizácia zhrdzavela. Sofistikované lobistické prostredie si dokáže zrkadlo prispôsobiť. Som skeptický.
Legislatíva a financie
Akreditácia je však len meraním kvality. V princípe ide o potvrdenie, že dotyčný spĺňa určité minimálne nároky na kvalitu, ale sama osebe ju nezaručuje ani nezvyšuje, ak sa nespojí s nástrojmi presadzovania politiky kvality. Čo pre ňu treba urobiť? Najsilnejším mechanizmom sú správne zvolené finančné nástroje. Ministerstvo má v podstate len dva nástroje: legislatívne, ktoré zväčša zlyháva, a finančné. Ak príklad uvediem, že pred rokom stúpla váha kníh pri financovaní verejných vysokých škôl. Dôsledok – skokom sa zvýšil počet vydaných kníh, monografií a učebníc. Veď stačí šesťdesiat strán, päťdesiat kusov a ISBN. Dnes publikujú slovenské vysoké školy dokopy viac knižiek ako pôvodných vedeckých oznámení vo vedeckých časopisoch. Absurdný, ale logický stav. Ministerstvo si vlastne „objednáva“ písanie a vydávanie kníh. Stačilo by zvýšiť váhu pôvodných vedeckých oznámení v renomovaných vedeckých časopisoch a prvý bod ku kvalite by bol nastavený. Problém je aj v zákonom zablokovanej manažovateľnosti verejných vysokých škôl. Prílišná detailnosť zákona predpisuje vnútorné usporiadanie škôl. Predstavte si paralelu, akoby Obchodný zákonník predpisoval akciovým spoločnostiam divíznu vnútornú štruktúru, „práva divízií“, voľbu riaditeľa divízie, množstvo vnútorných grémií a vnútorných predpisov. Akoby ľudia na vysokých školách neboli dostatočne svojprávni. Extrémne dôležitým krokom k zlepšeniu kvality je rozviazať ruky manažmentom škôl v legislatíve, jednoznačné určenie zodpovednosti a dodržiavanie elementárnych pravidiel riadenia spoločnosti aj v zákonoch.
Ľudský problém
Avšak ešte väčší problém je úplne iný – ľudský. Väčšina škôl bude mať v krátkom čase problém s nedostatkom učiteľov. A najmä garantov akýchsi šéfkonštruktérov príslušných študijných programov. Silná generácia docentov a profesorov je v dôchodkovom veku a mladí sa nehrnú. Spravidla po tridsiatke zdvihnú kotvy a odchádzajú. Ešte donedávna sa zdalo, že sa bude táto medzera posúvať. No ona sa stále zväčšuje. Vychovať kvalitného profesora trvá aj desať rokov. A aj keby sa nám podarilo odbúrať nezmyselné požiadavky na profesúry diktované v minulom období z ministerstva, obávam sa, že sa na školy nebude hrnúť veľa ľudí z podstatne lepšie plateného priemyslu či zahraničia. A ku kvalite jednoznačne patrí aj financovanie – vrátane ubytovania, stravovania študentov, ich športového a kultúrneho vyžitia. Len neviem, ako toto všetko započítame do merania kvality.
Pre samovrahov
A čo sa stane s „najhoršími“ školami, ak by nespĺňali ani najnižšie kritériá na kvalitu? Dnes neexistuje žiadny prirodzený mechanizmus na zánik verejnej vysokej školy. O zrušení totiž musí rozhodnúť parlament, čo sa považuje za politickú samovraždu. Som veľmi zvedavý, ktorý politik naberie odvahu na takýto krok a ešte ho aj zvládne. Jediné schodné riešenie je školy spájať. Napríklad v Helsinkách zlúčili tri vysoké školy. S „aktivačným bonusom“ pol miliardy eur. Možno by aj to pomohlo ku kvalite. A ktorému produktu vysokej školy chceme merať kvalitu? Asi tomu hlavnému, ktorým je vzdelanosť, poznatky a zručnosti absolventov. Ich pripravenosť na život, prácu, profesiu. Potom treba vyhodnocovať aj vplyv škôl na zakladanie nových podnikov, inovatívnych riešení, udržateľnosť pracovných miest vo výrobe a službách. No a to je fuška! Nezávidím túto úlohu nikomu.
Robert Redhammer Autor je rektor STU v Bratislave
http://komentare.sme.sk/c/6698018/quo-vadis-kvalita-nasich-alma-mater.html