Sedemdesiatnici promovali [Život]

Pôvodne sa chceli stretnúť vo vestibule školy a potom si niekde sadnúť. Až sa jeden z nich spýtal, či to na STRETÁVKU PO 50 ROKOCH nie je málo. Nakoniec si zopakovali promócie.
Stretnutia absolventov škôl sú bežným javom, ale na Strojníckej fakulte Slovenskej technickej univerzity v Bratislave bolo toto prvé. A raritné.
,,Už sme mali stretávky po rôznych rokoch, ale po päťdesiatich je u nás rekord," potvrdil profesor Ernest Gondár, prodekan strojníckej fakulty. ,,Nápad sme privítali, pretože títo ľudia urobili svojou prácou pre našu školu veľa. Šírili jej dobré meno na rôznych, aj vysokých postoch, dobré referencie o nich máme," doplnil. Bez nich by sme možno dnes neboli automobilovou veľmocou.
Študovali sme duálne
Po tom, čo sa tento ročník rozpŕchol po celej republike, regulárnu stretávku nemali, no vídali sa. Študovali rôzne odbory a mnohokrát sa stretli pri práci. Preto, hoci sa motajú okolo sedemdesiatky, väčšinou nemajú veľký problém spoznať sa. Potvrdili mi to viacerí, vrátane Vladimíra Beňovského (73), ktorý školu skončil ako inžinier s červeným diplomom. Patrí do prípravného výboru stretávky, teraz má na starosti menovky, tak si k nemu prisadnem.
,,Jožo, však ty si povedal, že neprídeš," okamžite odhalí ďalšieho prichádzajúceho. ,,Na slávnostnú ceremóniu áno, ale na obed nie," uvedie veci na správnu mieru oslovený. Sumár účastníkov v číslach je tretinový; z 200 bývalých študentov tretina prišla, tretina nemohla, lebo je chorá, a tretina, žiaľ, zomrela. Kým sa účastníci pomaly schádzajú, my trochu spomíname.
,,Ja som študoval technológiu, ale boli tu aj stavebné a vodné stroje, autá či riadenie strojnej výroby, dnes by sa to volalo manažment," hovorí. ,,V praxi sa uplatnili všetci, pretože vtedy posledná veta na prihláške na vysokú obsahovala vetu, že odpracujem 5 rokov tam, kde ma Československá socialistická republika bude potrebovať."
Pán Beňovský zamieril do Dubnice, lebo tam to už poznal; bol tam na praxi a písal z tohto prostredia aj diplomovku. ,,Dostal som garsónku, na ten čas úžasné, odrobil som 8 mesiacov a nastúpil na povinnú vojenskú službu. Zaľúbil som sa však do študentky farmácie, takže po nej som si našiel miesto v Bratislave. Pracoval som v banskom sektore ktorý išiel časom do úzadia a posledných osem rokov som sa venoval geotermálnej energii. V roku 1998 sme vyvŕtali tri nádherné vrty v Košickej kotline s takými parametrami, aké nie sú na celom našom kontinente a nemá ich kto využívať," rozhodí rukami. S čudnou súčasnosťou ho nespája len toto. Keď sa ho pýtam na študentský život, nezačne veselými historkami: ,,Dnes zase objavujeme Ameriku v duálnom štúdiu," ukáže prstom na bývalých spolužiakov. A pokračuje: ,,Polovica z týchto ľudí má priemyslovku, kde sme jeden deň v týždni pracovali v dielňach. A ako vysokoškoláci, volalo sa to spojenie školy so životom, štyri dni v týždni celý prvý ročník, dokonca na zmeny. Takže dnes nemám problém robiť s drevom, viem robiť na sústruhu, na fréze a súčasným deťom začíname rozprávať, že treba študovať duálne," smeje sa absolvent z roku 1966. Až na záver dodá, že bývali ,,na švédoch" v drevených domoch (dnes tam stojí internát Družba) a z ktorých skúšok najviac lietali - ,,na pružnosti a pevnosti po prvom kole urobili skúšku len štyria z dvesto!"
Vymýšľali sanitku
Kolegove skúsenosti potvrdzuje aj docent Ján Styk (74), ďalší člen organizačného výboru. ,,Po škole som nastúpil do Tatry na Mlynské nivy, to je tam, kde teraz padá to bizniscentrum," spresní. ,,Dostal som sa do vývoja ako konštruktér, mali sme vymyslieť telo sanitky na báze Tatry 603. Aj sme ho urobili, do výroby nešla, no ten prototyp nájdete v Dopravnom múzeu pod hlavnou stanicou," hovorí. ,,Pred 26 rokmi som ešte pôsobil na STU ako vedúci katedry mechanizácie, automatizácie a robotizácie a potom som odišiel do súkromného sektora a ešte stále pracujem." Práve pán Styk bol ten muž, ktorý nepovažoval obzeranie sa vo vestibule školy za dostatočnú oslavu po 50 rokoch. Svojim kolegom to vtedy zdôvodnil takto: ,,Vážení, ale my sme tu 50 rokov stáli na čele strojárskeho priemyslu a 50 rokov v manželstve je zlatá svadba! Okrem toho sme touto stretávkou chceli pomôcť s propagáciou štúdia na STU, FELÍCIA BORONKAYOVÁ FOTO: MIRO MIKLAS pretože ja osobne nerozumiem tomu, že automobilky nemajú dostatok technických kádrov, keď absolventa tejto školy priemysel okamžite berie. Veď vedomosti tejto školy dali základ celému strojárstvu, ZŤS-ky položili základ toho, že tu dnes môže byť automobilový priemysel."
Prečo utekajú?
Ako vidieť, bývalých absolventov trápi osud ich školy dodnes. Budúcnosti slovenského strojárstva sa vo svojom príhovore dotkne aj profesor Oliver Moravčík, prorektor STU v Bratislave, krátko pred tým, ako im odovzdá pamätné diplomy.
,,Pre našu alma mater je skutočne zadosťučinením, že ste tu 40 až 50 rokov tvorili hodnoty a hýbali spoločnosťou. Hodnoty tvoria technici, vedci a všetci ostatní sa len podieľajú na distribúcii výsledkov. Inžinierske remeslo akoby odišlo do pozadia a ten, kto ho predáva, na ňom zarába oveľa viac."
To vedie k tomu, že záujem o štúdium v súčasnosti klesá, 25-percentný prepad na technike je dosť strašidelný.
,,Je teda na zamyslenie," pokračuje v príhovore, ,,či dokážeme zmobilizovať zvyšky optimizmu, aby sme získali mladých ľudí, aby nám nešli študovať do zahraničia. Pretože 25- až 30-tisíc mladých je v Česku, celé pohraničie, Ostrava, Zlín, Brno, je obsadené najlepšími absolventmi slovenských stredných škôl. Očividne sú tam asi lepšie podmienky, keď si uvedomíme, že to nie je len medicína a právo, ktoré tvoria 40 percent, ale aj technika."
Podobné slová sa pri opakovanej promócii absolventov po 50 rokoch určite nepočúvajú ľahko.