PUBLIKOVANÉ 14. február 2018
BRATISLAVA - „Tam cítim, že naozaj žijem,“ hovorí slovenská vedkyňa o expedíciách v extrémnych podmienkach.
V plnom nasadení: Astrobiologička Michaela Musilová sa zúčastnila na niekoľkých simulovaných misiách na Mars. Zdroj -PLUS 7 DNÍ / Archív M. M.
Astrobiologička MICHAELA MUSILOVÁ (29) má za sebou unikátny vedecký výskum. Zúčastnila sa na niekoľkých expedíciách v rôznych častiach sveta a predovšetkým simulovaných misiách na Mars, dokonca aj v úlohe ich veliteľky. V týchto dňoch odchádza na najnáročnejšiu z nich. Ako súčasť štvorčlennej posádky strávi osem mesiacov na jednej z havajských sopiek, v podobných podmienkach, v akých by žili astronauti na povrchu Marsu. Jedným z hlavných cieľov misie je otestovať psychickú odolnosť posádky.
O misii, ale aj o vývoji prvej slovenskej družice, na ktorom sa podieľala, o fungovaní vzťahov v izolovanom prostredí a v neposlednom rade aj o tom, prečo sa jej niektorí ľudia stále snažia hádzať polená pod nohy, sa s ňou rozprával MARTIN DOMČEK pre týždenník PLUS 7 DNÍ.
Ako sa z dcéry diplomata a archeologičky stane astrobiologička a odborníčka na extrémofily, teda na organizmy schopné žiť v takmer nepredstaviteľných podmienkach?
Nebolo to až také komplikované, ako by sa mohlo zdať. Už ako malú ma fascinovali mimozemské technológie a rôzne alternatívne svety, v ktorých by mohli žiť mimozemšťania. Dokonca som o nich začala písať romány a verím, že raz v tom budem pokračovať. Ale ani teraz si občas výlety do tejto oblasti neodpustím - pred dvomi rokmi som napríklad porotcovala v anglickej verzii slovenskej poviedkovej súťaže Fantasy Awards.
Dôležitý predel v mojom živote nastal, keď som mala 15 rokov. Vtedy sme odišli do Ríma kvôli otcovej práci a tam som sa rozhodla študovať na francúzskom lýceu, aby som sa naučila po francúzsky. To je totiž ďalšia oblasť, ktorá má baví. K francúzštine a taliančine som pridala angličtinu, nemčinu a momentálne sa učím ruštinu a japončinu. Na francúzskych lýceách sa v druhom ročníku rozhoduješ medzi prírodovedeckým, sociálnoekonomickým alebo kultúrnym zameraním. Prakticky v predvečer definitívneho rozhodnutia som videla film Jamesa Camerona Mimozemšťania z hlbín, ktorý ma tak vnútorne oslovil, že som viac neváhala.
Napokon si vyštudovala atraktívny obor, uplatnila si sa v špičkových vedeckých inštitúciách a napriek tomu si sa rozhodla vrátiť na Slovensko, ktoré nie je ani riadnym členom ESA, teda Európskej vesmírnej agentúry. Neľutuješ?
V niečom áno, v niečom nie. Chcela som na Slovensku rozbehnúť vesmírny výskum a viac motivovať mladých ľudí. Myslím si, že sa to darí. V SOSA (Slovenskej organizácii pre vesmírne aktivity) sme rozbehli veľmi veľa aktivít, založili sme v spolupráci s Fakultou elektrotechniky a informatiky Slovenskej technickej univerzity (FEI STU) takzvané vesmírne inkubátory, jeden je v Bratislave, ďalší otvárame v Košiciach. Sú to miesta, kde študenti môžu prísť pracovať na rôznych vedecko-technických projektoch. Od nás získajú priestor, vedecké nástroje aj mentoring. Spojila som napríklad skupinu inžinierov z FEI STU s biológmi z Univerzity Komenského a vznikol zaujímavý multiodborový tím. Spolupracujeme tiež s izraelským technologickým inštitútom Technion, čo je špička vo vývoji satelitných technológií, so švajčiarskym technologickým inštitútom ETH a mnohými ďalšími organizáciami po celom svete. Vďaka tomu majú študenti prístup k špičkovým technológiám.
Nie je však všetko ideálne. Čo ťa na Slovensku najviac frustruje a demotivuje?
Tu je množstvo problémov, jedným z najväčších je strašná byrokracia. Keď v zahraničí podávaš žiadosť o grant, treba vyplniť pár tlačív, odôvodniť projekt, napísať sprievodné listy. Potom to prechádza niekoľkými výberovými kolami a keď ti ho schvália, o pár dní máš na účte peniaze. Po ukončení projektu musíš v nejakom časovom horizonte spraviť riadne vyúčtovanie a hotovo. Netreba nič riešiť, môžeš sa prakticky okamžite pustiť do výskumu, máš slobodnú ruku. Iste, priebežne ho sledujú účtovníci na univerzite, takže - ak to preženiem - nemôžeš si za tie peniaze kúpiť napríklad auto. Ale vedcovi tam dávajú oveľa viac dôvery než u nás. Tu trvá nekonečne dlho, kým kompetentným vôbec dokážeš, že si oprávnený podávať grant, stojí to neskutočne veľa času a financií. Potom trvá strašne dlho, kým dostaneš peniaze. Keď ich už máš na účte, musíš absolvovať ďalšiu nekonečnú administratívnu tortúru, aby si si vôbec mohol niečo objednať cez verejné obstarávanie. Je tu množstvo vedcov, ktorí vedu vôbec nemôžu robiť naplno, lebo polovicu času trávia rôznymi „papierovačkami“. Navyše, grantové schémy sú pomerne komplikované a pri prideľovaní sa často zohľadňujú aj iné než objektívne kritériá, napríklad osobné známosti.
Nahrala si mi na ďalšiu otázku. SOSA, ktorej si prezidentkou, stojí aj za projektom prvej slovenskej družice skCUBE. Pri ňom vás niektorí vedeckí kolegovia obvinili z rôznych vecí - od netransparentného financovania až po odbornú nespôsobilosť. Ak sa nemýlim, viedlo to až k odňatiu finančnej podpory.
To asi treba uviesť na pravú mieru. Grant nám nikdy neodobrali, s vyúčtovaním projektu nebol žiadny problém, všetky účtovné správy máme zo strany poskytovateľov schválené. Problém je skôr v tom, že momentálne nie sme schopní získať podporu na financovanie jeho pokračovania. Nás napadli pre niečo iné. Oponenti nám vyčítali netransparentnosť, vraj oni musia zverejňovať niečo, čo my nemusíme. Ale to predsa nie je náš problém ani naša chyba. My sme spravili všetko presne podľa pravidiel a zákonov, ako vyžadovali. Ministerstvo zverejnilo grantové výzvy zamerané na budovanie kozmických technológií a my sme sa vtedy prihlásili ako jediní. Bola to však verejná výzva, zverejnená štandardným spôsobom, kam sa mohol prihlásiť ktokoľvek iný.
Pravda je, že SOSA sa snaží byť veľmi viditeľná, je to potrebné na popularizačné a vzdelávacie účely. Chceme vo výskume pokračovať a podarilo sa nám získať finančné krytie aj na taký ambiciózny a nie lacný projekt, ako je vypustenie prvej slovenskej družice. Osobne si myslím, že niektorí akademickí kolegovia to veľmi ťažko nesú a majú pocit, že tie peniaze sa mohli využiť radšej na ich projekty, na ktorých oni už dlhodobo participujú. My sme pritom tú družicu dokázali vyvinúť za necelých 400-tisíc eur, to je približne tretina sumy, ktorú by stál jej komerčný vývoj na rovnakej technickej úrovni. Časť tých peňazí pritom nesmerovala zo štátnych zdrojov, ale od univerzít, firiem, sponzorov a boli v tom i naše vlastné peniaze. A veľa sme ušetrili aj vďaka nadšencom, ktorí na nej pracovali dobrovoľne a zadarmo. Keby sme ich čas vynásobili štandardnou hodinovou mzdou pre inžiniera vývojára, išlo by o 500-600-tisíc eur, ktoré sme vďaka ich ochote nemuseli zaplatiť.
Mňa osobne tento spor veľmi mrzí - aj preto, že veľmi nekonštruktívna kritika založená na emóciách poškodila projekt, na ktorom niektorí ľudia strávili bezmála desať rokov. Určite nechceme nikoho iného pripraviť o finančné zdroje a nerada by som v tomto spore pokračovala. Ale myslím si, že naša družica pomohla zásadným spôsobom zviditeľniť Slovensko a otvorila nám dvere do ďalšej spolupráce - či už s ESA, alebo privátnymi spoločnosťami podieľajúcimi sa na vesmírnom výskume.
Dve tretiny takýchto družíc, ktoré vyletia do vesmíru, sa ani neozvú. Naša bola vybudovaná doslova na kolene a funguje, hoci nie na sto percent. Projekt našej družice bol jedným z kľúčových faktorov, vďaka ktorým Slovensko získalo pridružené členstvo v ESA. To znamená, že aj tí, ktorí nás kritizujú, sa môžu teraz podieľať na projektoch ESA a získavať odtiaľ finančné zdroje.
Vaši oponenti však tvrdia, že družica nefunguje.
Každý, kto má anténu a prijímač, sa môže sám 6-krát denne presvedčiť, že funguje. Oni tvrdia aj iné veci, napríklad, že som nikdy nepracovala pre NASA, že pri družici sme zásadným spôsobom podcenili protiradiačnú ochranu a ďalšie nezmysly. Opäť chcem zdôrazniť - je to iniciatíva niekoľkých málo ľudí. V akademickom prostredí máme množstvo spolupracovníkov, ktorých si vážim a máme absolútne korektné vzťahy.
Nikdy sme netajili, že družica má technický problém, ale funguje. Počas dvoch týždňov po štarte sme z nej získali obrovské množstvo dát. Potom, nad oblasťou známou ako juhoatlantická anomália, kde je výrazne zvýšená radiácia, došlo s najväčšou pravdepodobnosťou k poškodeniu. To zrejme spôsobilo narušenie spojenia medzi vysielačom a počítačom družice. Oba komponenty sú na nej zdvojené, práve pre prípad poruchy. Jej kontrolné mechanizmy sú však nastavené tak, že overujú činnosť každého z komponentov samostatne. Vysielač aj počítač sú pritom funkčné, viazne spojenie medzi nimi. To značí, že pri kontrole sa neobjavila žiadna porucha a družica tak „nevidí“ dôvod, aby sa prepla na záložné komponenty. Je možné, že tento problém sa nám podarí softvérovo vyriešiť, pracujeme na tom, ale nezaručujem, že budeme úspešní.
Chcem však zdôrazniť, že nejde o problém, ktorý znefunkčňuje celú družicu. Preň len nevieme spustiť niektoré experimenty. Osobne mi je veľmi ľúto, že nevieme zatiaľ spustiť napríklad kameru, ktorou sme chceli okrem iného odfotiť Slovensko a celú strednú Európu. Popritom nevieme ešte spustiť dva vyložene odborné experimenty. Ale družica má okolo 20 iných unikátnych technológií a tie fungujú bez problémov. Niektoré dokonca tak, že sme schopní komerčne ich využiť a predať zahraničným partnerom.
Takže čo s ňou bude ďalej?
To je otázne. My sme v minulom roku získali od ministerstva školstva grant na vybudovanie a prevádzkovanie pozemnej siete staníc, ktoré s ňou budú komunikovať. Tie sme vybudovali a spojazdnili. Dúfali sme, že by sme sa o ďalšie granty na ich prevádzku mohli uchádzať aj tento rok, ale aj vzhľadom na mediálne spochybňovanie projektu našimi oponentmi to vyzerá tak, že podporu nedostaneme. Financie sa pokúšame získať najmä cez sponzorov a iné neštátne granty. Pritom nejde o žiadnu extrémnu sumu - na zabezpečenie prevádzky družice potrebujeme asi 50-tisíc eur. Budeme sa snažiť pokračovať aj v našom voľnom čase, podľa možností, a naďalej zapájať do týchto aktivít školy a verejnosť.
Už o pár dní sa chystáš na extrémnu osemmesačnú simulovanú marťanskú misiu, v rámci ktorej budete celý čas žiť štyria v dóme s priemerom 11 metrov. Nie je to tvoj prvý takýto extrém.
To je asi pravda. Pre mňa takéto expedície - a nielen tie „marťanské“, sú vzácne nielen kvôli možnosti robiť tam unikátny výskum, najmä v oblasti extrémofilov, teda organizmov schopných prežiť v absolútne extrémnych podmienkach, ale aj preto, že mám veľmi rada prírodu. Hovorím tomu, že mám vlastne „kanceláriu s výhľadom“. Môcť stanovať tri mesiace pri ľadovci v Grónsku bolo napríklad veľmi naplňujúce. Tam, napriek množstvu problémov, cítim, že naozaj žijem. Keď sme boli minulý rok na Špicbergoch a celý čas sme kvôli polárnym medveďom museli chodiť s puškami, bol to úžasný zážitok, ktorý stojí za to.
Rovnako „marťanské“ misie. Teraz napríklad budeme na Havajských ostrovoch, kde v rámci vedeckého programu budem môcť chodiť do lávových tunelov a odoberať z nich rôzne vzorky - aj keď vo vesmírnom skafandri, čo nebude úplne jednoduché. Tam teoreticky môžu žiť rovnako extrémne organizmy, aké by sa mohli vyskytovať na Marse.
Problémy, na ktorých riešenie je táto simulovaná expedícia zameraná, budú hlavne psychologické, súvisiace s dlhodobým pobytom v uzavretom stiesnenom priestore. Aké je zloženie skupiny?
Pôvodne sme mali byť šiesti, traja muži a tri ženy. Jeden to však na poslednú chvíľu odriekol, následne aj kolegyňa. Takže budeme dve ženy a dvaja muži. Preto sa trochu mení moja funkcia - pôvodne som mala byť veliteľkou. Kolega, ktorý vypadol ako prvý, mal na starosti väčšinu vedeckých experimentov, čo je aj moje pole pôsobnosti. Preto preberám jeho funkciu, veliteľom bude Kórejčan. Ten v tom nemá také skúsenosti, takže predpokladám, že on bude mať na starosti skôr praktické veci a ja fungovanie skupiny. Riadiť to budeme viac-menej spoločne.
Zo sociologického hľadiska sú najnestabilnejšie čisto ženské skupiny. Vaša bude zmiešaná. Určite tam budú problémy, vytvoria sa skupinky a podobne. Si na to pripravená? Aj na to, že niekto bude cítiť voči tebe od začiatku odpor, prípadne, naopak, začne ti prejavovať nadštandardné sympatie?
NASA už robila niekoľko testov a naozaj zistila, že čisto ženský kolektív nie je dobrý, vznikalo tam oveľa viac konfliktov. Čisto mužské kolektívy boli v poriadku, ale zistilo sa, že ak je v nich aj žena, tá dokáže pri prípadných konfliktoch oveľa účinnejšie pôsobiť ako mediátor. Ale musia tam byť aspoň dve ženy, ak je jedna, je to opäť potenciálny zdroj konfliktov, pretože muži začnú zápasiť - nemyslím doslovne - o jej sympatie. Ako najefektívnejšie sa ukázalo, ak bola skupina zložená pol na pol alebo štyria muži a dve ženy.
Zvládneš takú úlohu mediátorky?
Áno, už som si ju v praxi odskúšala. Na mojej prvej „marťanskej misii“ vznikol ostrý a dlhodobý konflikt medzi jej dvomi členmi, hrozilo to dokonca krachom. A keď sa takýto konflikt odohráva na ploche osem štvorcových metrov, je to o to horšie, postupne sú doň vtiahnutí všetci. Predpokladala som, že to bude riešiť veliteľ. Nestalo sa, tak som medzi nich vstúpila ja. Veľa som sa s nimi rozprávala, napokon som dosiahla, že sa hrany obrúsili a misia dopadla úspešne. Myslím, že aj preto som sa stala veliteľkou tej ďalšej. Podobné problémy sa určite objavia aj na misii, na ktorú sa chystáme. Rátam s nimi, som dostatočne empatická a viem, že sa s takýmito ľuďmi treba rozprávať. To najhoršie, čo sa môže stať, je, že sa niekto začne cítiť sám a úplne izolovaný.
A čo opak? Dostala si sa do situácie, keď si niekomu musela dať najavo, že v prejavovaní náklonnosti k tebe zachádza priďaleko?
Je pravda, že sa mi to už stalo, a nie raz. V tom je moja empatia možno trochu kontraproduktívna, je možné, že sa voči niekomu správam až príliš milo a on si to vysvetlí nesprávne. Vtedy si musíš vnútorne sám v sebe stanoviť tvrdú hranicu a je asi aj vecou tvojich psychologických zručností, aby si tomu druhému jasne ukázal, že môžeme mať kamarátsky vzťah, ale nič viac v tom nebude. Praxou som sa to naučila, mám na to systém a myslím, že funguje.
Nemáš na takýchto akciách problém s fyzickou nepohodou?
Ani nie, som veľmi prispôsobivý človek. Mne sa páči, ako si človek v takých situáciách dokáže zjednodušiť život na tie najelementárnejšie potreby.
Keď som bola minulý rok veliteľkou na podobnej simulovanej misii, chodili mi napríklad rôzne maily „zo Zeme“, teda od kolegov. A mnohé z ich problémov mi v situácii, keď de facto musíš bojovať o prežitie, lebo náhle prídete o polovicu zásob vody, alebo riešiť nefungujúce kúrenie pri mínus 17 stupňoch, pripadali neskutočne vzdialené. Život sa ti zredukuje na tie najzákladnejšie veci a svojím spôsobom je to veľmi upokojujúce.
Potom je však ťažký skôr návrat do reality. V Grónsku sa mi napríklad stalo, že som tri mesiace chodila len po nerovnom teréne a kameňoch, pravidelne s 30-kilogramovým nákladom, na ľadovci som trávila aj 12 hodín a svaly a šľachy sa tomu prispôsobili. Potom som sa vrátila a chôdza po asfalte mi spôsobovala hrozné problémy. Nemohla som sa poriadne predkloniť, boleli ma kolená, mala som problémy so schodmi a podobne. A to nehovorím o kultúrnom šoku - zrazu všade množstvo áut, ľudí, nákupné centrá... Myslím si, že po týchto ôsmich mesiacoch „na Marse“ to bude ešte stokrát horšie.
Ale ber to tak, bude z teba „marsonautka“, už teraz si v podstate celebrita.
To je síce pravda, ale má to aj odvrátenú stranu. Ľudia ma vnímajú predovšetkým cez moje „marťanské expedície“, časť si ma spojí ešte možno s aktivitami SOSA a družicou. Ale ja som v skutočnosti vedkyňa, mám za sebou niekoľko originálnych výskumov. Minulý rok mi napríklad v renomovanom časopise Nature Geoscience vyšla štúdia, v ktorej som zhrnula svoje poznatky z grónskej expedície.
V podstate sme doteraz nerozumeli tomu, ako v miestnych extrémnych podmienkach za polárnym kruhom dokáže vôbec niečo prežiť. Ja som tam strávila tri mesiace, počas ktorých sa vystriedajú všetky štyri ročné obdobia. Študovala som vzorky mikroorganizmov a ich biochemické cykly. Zistila som pritom, že dokážu produkovať pomocou fotosyntézy veľmi veľa organických látok, čím živia v rámci ucelených symbiotických komunít nielen samy seba, ale keď sa roztápa ľadovec, tak tie látky sa cez vodu dostávajú do riek a morí a kŕmia vlastne celé ekosystémy. Zaujímavým dôsledkom je, že tie organické látky, ktoré skúmané mikróby produkujú, sú tmavé, takže nimi zatmavujú aj ľadovce. To v rámci globálneho otepľovania spôsobuje, že ľadovce sa rýchlejšie topia. Tieto mikróby navyše veľa živín získavajú aj z ovzdušia cez znečistenie, takže vlastnou činnosťou spôsobujeme to, že mikróby sú aktívnejšie, produkujú viac organických látok a tie zapríčiňujú rýchlejšie topenie ľadovcov. Ja som celý tento proces skúmala, empiricky overila, dokázala a opísala. Toto je tiež dôležitá súčasť mojej práce, napĺňa ma to a nechcela by som byť vnímaná len ako „tá, čo bola na Marse“.
Kto je Michaela Musilová. Zdroj - PLUS 7 DNÍ
Žiješ vo dvoch rozdielnych svetoch - na jednej strane v tom vedeckom a expedičnom, odrezanom od vonkajšieho prostredia, kde sa musíš spoľahnúť len na seba a pár kolegov. Na druhej strane, ak chceš niečo dosiahnuť, musíš sa zviditeľniť a dokázať predať. Nebojíš sa, že tento druhý svet ťa časom pohltí, zachutí ti popularita a nedokážeš udržať vlastné ego v patričných medziach?
Je pravda, že spojiť tieto dva svety nie je jednoduché. Uznávam, že teraz to tak asi nevyzerá, ale osobne sa nerada venujem mediálnym záležitostiam, to však vedia asi len moji blízki. Ale vidím, že takéto aktivity majú zmysel - už len v tom, koľko mladých ľudí sa napríklad u nás začína zaujímať o vesmír, vedu a technológie. Moja výhoda je, že som žena v „mužskom odbore“, navyše viem o vedeckých veciach rozprávať zrozumiteľne a dokážem ich motivovať. A je tu, samozrejme, praktický rozmer. Ak chcem na Slovensku robiť výskum, musím si dokázať nájsť sponzorov, preto musím byť viditeľná.
Ale naozaj to nemám v láske, nemám rada namyslených ľudí, ktorí žijú len z toho, že predávajú samých seba. Sama seba kontrolujem, aby som sa takou nestala, a dúfam, že sa v tom nestratím.
![Nové číslo časopisu SPEKTRUM 3-4 [2024/2025]](https://www.stuba.sk/buxus/images/cache/stu.aktualita2/stu/informacie_o/diani_na_stu/spektrum/2024--2025/03-04_obalka.jpg)
