Správa o stave vysokého školstva [Rádio Slovensko]

Jaroslav Barborák, moderátor: „Prijímanie uchádzačov, ktorí nemajú predpoklady na riadne skončenie vysokoškolského štúdia znamená neefektívne vynakladanie zdrojov a plytvanie potenciálom a to aj samotných študentov. Aj túto vetu obsahuje zatiaľ posledná ministerská správa o stave vysokého školstva u nás. Rezort školstva konštatuje, že vysoké školy sa vzdávajú samotného výberu uchádzačov a berú prakticky každého. Následkom toho má byť aj vysoký odpad. Počas prvých dvoch rokov štúdium zanecháva až tretina mladých ľudí. Prečo je tomu tak a dá sa načrtnutej nehospodárnosti predísť? Pozreli sme sa na to najprv s Robertom Redhammerom, rektorom druhej najväčšej univerzity u nás. Pekný deň prajem.“
Robert Redhammer, rektor Slovenskej technickej univerzity: „Dobrý deň.“
Jaroslav Barborák: „Prijímajú vysoké školy takmer každého, a teda bez skúšok, lebo im inak hrozia až existenčné problémy?“
Robert Redhammer: „Asi ste trafili čiastočne do čierneho. V prvom rade by som povedal, že štát cez metodiku financovania vysokých škôl predkladanú ministerstvom si každoročne objednáva vzdelávanie maximálneho možného počtu študentov. Takže školy reagujú na túto požiadavku a prijímajú všetkých, čo môžu. Samozrejme, robia výber a ten výber orientujú na výsledky štúdia na strednej škole. Maturita je jedným z indikátorov, ktoré na to používajú.“
Jaroslav Barborák: „Čiže inak povedané, vysoké školy sa spoliehajú na to, čo je na stredných školách. Len na ilustráciu toho stavu, o ktorom vy hovoríte. Keby sme sa mali pozrieť na štatistiky. Školský rok 2013/14 – stoosemdesiatosemtisíc študentov vysokých škôl, 2014 až 2015 – stosedemdesiatpäťtisíc, teda mínus trinásťtisíc. Rok 2015/16 – stopäťdesiatosemtisíc, to je ďalších mínus sedemnásťtisíc. Ak má vaša vysoká škola STU niečo cez štrnásťtisíc študentov, tak tie čísla, ktoré sme teraz povedali, že za posledné tri akademické roky akoby počtom zanikli tri STU. Ak je financovanie z veľkej časti naviazané na študentov, systém vám nedáva inú možnosť.“
Robert Redhammer: „Treba si uvedomiť, že demografický pokles je možno za to obdobie troch – štyroch posledných rokov o desať percent. Ale politická objednávka na vysoké školy, premietnutá do ich financovania, zvýšila počet študentov na trojnásobok. Takže tá požiadavka na prijímanie čo najväčšieho počtu študentov, lebo ináč nebudete mať na platy, na kúrenie a na prevádzku, je podstatne silnejšia, ako samotný vývoj demografický.“
Jaroslav Barborák: „Hej, no a ako potom vy čítate správu o stave školstva za minulý rok, v ktorej sa píše, že prijímanie bez skúšok je v konečnom dôsledku neefektívnym nakladaním s verejnými zdrojmi...“
Robert Redhammer: „No, nie je to takto, že... To, to je zase len polopravda.“
Jaroslav Barborák: „To sú slová ministerstva.“
Robert Redhammer: „To je polovičná pravda. Pretože z tých prvákov, ktorých prijmeme na štúdium, ministerstvo platí len polovicu. Čiže v podstate my tu tej druhej polovici grátis dávame šancu zabrať počas štúdia a zobrať si veci, ktoré prípadne im chýbajú, ktoré by v prípade prísnych skúšok na začiatku nemali možnosť teda vôbec študovať. Takže tá neefektívnosť celkom nie je namieste. Sú dve cesty, ktoré po revolúcii po deväťdesiatom roku sa diskutovali. Jedna bola nastaviť veľmi prísne prijímacie skúšky, ale tým pádom potom nedať ľuďom ani šancu dobehnúť si niektoré vedomosti, ktoré nemali a druhá bola možnosť dať všetkým, ktorí o to prejavia záujem, nech si to vyskúšajú a pokiaľ zaberú, tak potom môžu študovať ďalej.“
Jaroslav Barborák: „Ale dnes tu rezort školstva kritizuje daný stav.“
Robert Redhammer: „Ale ministerstvo školstva zároveň v metodike objednáva maximum študentov prijať na vysoké školy. A je to existenčný spôsob objednávania pre školy.“
Jaroslav Barborák: „Čiže len, aby sme dotiahli tú logiku, hej. Na jednej strane ministerstvo hovorí prijímajte maximum možného, na druhej strane hovorí, že ak prijímate každého, je veľký odpad. Čo je konštatovanie až tých nejakých štyridsať percent po prvých dvoch rokoch, tak hovorí o neefektívnom narábaní s verejnými zdrojmi, ktorých je dnes málo. Máme tu štrajky...“
Robert Redhammer: „Ale to doteraz nikdy neprehlásilo. Nie sme si vedomí, v metodike to nijako sa nereflektuje...“
Jaroslav Barborák: „Ale včera vláda zobrala na vedomie správu o stave školstva za minulý rok, kde sa to konštatuje. Ako to beriete? Je to kritika na vašu stranu?“
Robert Redhammer: „Ale veď to je... Píše sa tam dokonca, že nie sú známe dôvody. My roky upozorňujeme na to, že príprava na stredných školách je nedobrá. Absentuje príprava z matematiky. Vedomosti maturantov sú na polovičnej úrovni, ako by malo byť a nikto nás nepočúva.“
Jaroslav Barborák: „Pán Redhammer, tu môžu byť zaujímavé výsledky štúdie nemeckej nadácie Konrada Adenauera. Podľa nej je na dnešných univerzitách len tretina študentov oprávnene. Hovoria o tých ich domácich. Zvyšku totiž podľa nich chýba schopnosť študovať. To je vlastne inými slovami to, čo hovoríte vy. A chcem sa spýtať, čo sa tu dá robiť? Ak hovoríme o nastavení systému, neexistujú prijímacie skúšky na vysoké školy. Vy hovoríte o tom, že tie prijímačky by urobili to, že na tie vysoké školy by sa dostalo málo záujemcov. To znamená, že treba zísť v rámci reformy ešte nižšie, že má sa robiť niečo s úrovňou vzdelávania na stredných školách?“
Robert Redhammer: „Samozrejme, na stredných a základných školách treba urobiť reflexiu hlavne obsahu vzdelávania a prírodovedných a matematických predmetov. Treba o tom možno viac diskutovať a urobiť konkrétne opatrenia.“
Jaroslav Barborák: „Aké konkrétne opatrenia?“
Robert Redhammer: „Treba vrátiť matematiku na to miesto, ktoré jej patrí. Matematika je spôsob rozmýšľania. Je to jazyk pre úplne pragmatické, logické rozmýšľanie.“
Jaroslav Barborák: „Čiže ak by sme mohli jeden zo záverov urobiť aj to, že pomohlo by situácii to, keby sa z matematiky stal povinný predmet na maturitách?“
Robert Redhammer: „Áno, pomohlo by keby aspoň pre časť maturantov bola matematika povinným predmetom.“
Jaroslav Barborák: „Ak by sme to mali celé uzatvoriť. Začali sme kritikou ministerstva školstva smerom k vysokým školám, kde sa hovorí o tom, že ten vysoký odpad na vysokých školách je aj akýmsi neefektívnym narábaním s verejnými financiami, ktorých je v školstve málo. A tam sa poukazuje na to, že na vysoké školy sa dostávajú ľudia, ktorí by tam nemali čo robiť. Je tu možno dopyt po prijímacích pohovoroch. V súčasnosti vysoké školy neuvažujú o nejakom plošnom zavedení prijímacích skúšok?“
Robert Redhammer: „My chceme si vydiskutovať zmenu financovania. Dozrel najvyšší čas na zmenu financovania. Tento spôsob financovania bol zavedený okolo roku 2000, kedy bola politicky najdôležitejšia úloha zvýšiť počet vysokoškolsky vzdelávaných občanov.“
Jaroslav Barborák: „Čiže vám ide o to, aby peniaze na vysoké školy nešli s prijatými študentami, ale aby šli s výsledkami. Alebo s čím ďalším?“
Robert Redhammer: „Určite musia ísť s výsledkami, ale mali by tam byť určitý mechanizmus, ktorý nie automaticky a úplne mechanicky vlastne tlačí školy do toho, aby brali úplne všetkých študentov, respektíve, aby tam boli iné mechanizmy, ktoré by s tým cieľovaním, úkolovaním univerzít im umožnia aj ďalší rozvoj.“
Jaroslav Barborák: „Ak hovoríte o tom, že ste za to, aby sa viedol dialóg o novom modele financovania, kedy to máme čakať? To je otázka mesiacov či rokov? Alebo to bude aktuálne?“
Robert Redhammer: „Tak predpokladám minister ohlásil, že predloží Národný program výchovy a vzdelávania, tak ja predpokladám, že pri príprave tohto dokumentu nás osloví a bude s nami komunikovať aj tieto veci.“
Jaroslav Barborák: „Konštatuje Robert Redhammer, rektor Slovenskej technickej univerzity. Ešte pekný deň.“
Robert Redhammer: „Ďakujem pekne.“
Jaroslav Barborák: „Na tému sme sa pozreli aj s Renátou Králikovou, analytičkou M.E.S.A. 10. Pekný deň prajem aj vám.“
Renáta Králiková, analytička M.E.S.A. 10: „Dobrý deň.“
Jaroslav Barborák: „Počuli sme teda konštatovanie rezortu školstva, že absencia prijímacích skúšok je v konečnom dôsledku neefektívnym narábaním s peniazmi, ktorých je vždy málo špeciálne v školstve. Nepomohlo by zavedenie povinných prijímacích skúšok na vysoké školy?“
Renáta Králiková: „No, ja sa obávam, že to by skôr bolo riešením nejakých dôsledkov než príčin a mohla by sa stať taká vec, že vysoké školy by potom zaviedli iba nejaké formálne prijímačky. Takže myslím si, že toto by tú situáciu neriešilo.“
Jaroslav Barborák: „Keby sme sa mali pozrieť v takom kontexte širšom, ako je to s kritériami na prijímanie na vysoké školy či univerzity v zahraničí? Vieme, že tie najlepšie univerzity majú okrem finančnej náročnosti aj poriadne prijímacie konania.“
Renáta Králiková: „Áno, no, prijímačky, alebo teda výber študentov patrí medzi základné akademické slobody vysokých škôl. Čiže vo všetkých vyspelých demokraciách si tie univerzity vyberajú svojich študentov samy. Ale tie najlepšie univerzity si, samozrejme, aj vyberajú tých najlepších študentov.“
Jaroslav Barborák: „Čiže neexistujú akési štátne direktívy k prijímacím pohovorom?“
Renáta Králiková: „Môžu byť nejakým spôsobom upravované, ale konečné slovo je určite na tých štandardných systémoch na univerzitách.“
Jaroslav Barborák: „Nemeckí špecialisti v štúdii pre nadáciu Konrada Adenauera konštatujú, že v Nemecku je oprávnene na vysokých školách len tretina študentov. Zvyšku majú chýbať základy pre poriadne štúdium, či už to kritické myslenie, čítanie s porozumením. Ak by sme sa mali pozrieť na situáciu tuto u nás, neprišli by sme až k záveru, že okrem zmeny modelu financovania vysokých škôl potrebujeme obsahovú reformu vzdelávania už na stredných školách?“
Renáta Králiková: „No, ja by som povedala, že tú zmenu potrebujeme úplne od predškolskej úrovne výučby a naprieč celým tým vzdelávacím procesom, pretože po trinástich rokoch... to už je osemnásť-devätnásťročný sa hlási na univerzitu, tak tam už je naozaj neskoro riešiť tie základné zručnosti toho kritického čítania, písania a matematickej gramotnosti a podobne. Tá zmena by sa mala udiať systémovo, lebo aj tie stredné školy už sú pomerne neskoro.“
Jaroslav Barborák: „Čiže ak dnes vysoké školy pristupujú k tomu tým nie sitom, ale že berú takmer každého, lebo za to majú peniaze, nedá sa im nejakým spôsobom nič vytýkať dnes?“
Renáta Králiková: „No, vytýkať sa im dá. Ale ja by som povedala, že to, akú cestu by sme mali zvoliť je, že oni vlastne reagujú na to, aké im dáva vlastne ministerstvo požiadavky, alebo teda, ako formuluje tú požiadavku cez to financovanie. A tá požiadavka sa odzrkadľuje ... čísla študentov. Čiže podľa mňa jedna z možností, ako z tohto vyjsť je zmeniť hodnotenie kvality vysokých škôl a do tohto zaradiť aj hodnotenie kvality vzdelávacieho procesu, nielen vedy, ale hodnotiť aj kvalitu vzdelávania. Potom aj financovať inak kvalitnejšie vzdelávanie tak, ako sa to deje aj pri hodnotení a financovaní vedy.“
Jaroslav Barborák: „Čiže to by mal byť stručný návrh riešenia z vašeho pohľadu?“
Renáta Králiková: „Áno.“
Jaroslav Barborák: „Konštatuje Renáta Králiková, analytička M.E.S.A 10. Ešte pekný deň.“
Renáta Králiková: „Ďakujem, aj vám.“
-END-