Študentom treba ponúknuť to, čo majú v zahraničí [HN]

Rektor Slovenskej technickej univerzity Robert Redhammer v rozhovore pre HN.
Prestížne svetové univerzity ako Oxford, Cambridge či Harvard poskytujú kvalitu, akú na Slovensku nikto nenájde. Čoraz viac študentov však odchádza do zahraničia na školy porovnateľnej kvality, ako máme u nás, hovorí rektor Slovenskej technickej univerzity Robert Redhammer.

Malo by byť štúdium na verejných vysokých školách spoplatnené?
Už viac ako dve storočia je v našich krajinách bývalej rakúskouhorskej monarchie zvyklosťou poskytovať vzdelávanie zdarma a hradiť ho zo štátneho rozpočtu. Preto si myslím, že pokusy diskutovať o spoplatnení vzdelávania nemajú veľkú šancu na úspech. Ani reforma Učiace sa Slovensko nenavrhuje zaviesť spoplatnenie.

Ako potom môžeme dosiahnuť zvýšenie kvality absolventov našich vysokých škôl?
Slovensko potrebuje výraznejšiu diferenciáciu vzdelávania. Tým nemyslím delenie škôl na dobré a zlé. Myslím tým rôznorodosť vysokých škôl. Slovensku chýbajú školy zamerané na profesie, ktorým donedávna postačovalo stredoškolské vzdelanie. V dôsledku nových technológií, zložitosti či komplexnosti prostredia potrebujú v praxi vyššie vzdelanie ako stredoškolské. To sú najmä profily požadované priemyslom, ale nielen tým. Druhým príkladom je profil vysokonáročného vzdelávania smerujúceho k vedeckému výskumu svetovej kvality či špičkovým technicko-inžinierskym projektovým zručnostiam. Takto zamerané vysoké školy majú, pochopiteľne, iné vnútorné postupy, procesy, musia zabezpečovať aj iné zázemie, podmienky pre výchovu a vzdelávanie. Preto vyžadujú iné hodnotenie aj iné financovanie než školy, ktoré výskum ku kvalite vzdelávania nepotrebujú. A to som uviedol len dve špecifické odlišnosti. Ak budeme mať lepšie financované vysoké školy, primeranejšie svojmu rôznorodému poslaniu, budú môcť lepšie napĺňať úlohu v spoločnosti.

V akom bode si budeme môcť na Slovensku povedať, že sme na úrovni vyspelej Európy, čo sa týka úrovne vzdelania či kvality vysokých škôl?
Myslím si, že napriek všetkému nie sme ďaleko. Dosiahli sme zvýšenie kvantity, čím sme predbehli mnohé vyspelé krajiny. To, čo nám sťažuje pozície a sťažuje aj verejnosti orientáciu v kvalite absolventov, je to, že rôzne typy pomaturitného vzdelávania sa od seba na Slovensku nedajú formálne odlíšiť. Potom sa nenapĺňajú očakávania z rôznych strán, a to sa javí ako zlyhanie kvality. Veľká masa pomaturitného vzdelávania musí mať jasnú štruktúru. Nemôže ísť o prosté zvýšenie počtu študentov výskumných univerzitných programov, ako sa často mylne očakáva. Musíme jasne pomenovať poslanie, ciele vzdelávania a tomu prispôsobiť jeho hodnotenie, financovanie aj postavenie absolventov v spoločnosti. Ak dokážeme diverzifikovať vysokoškolské vzdelávanie, zrozumiteľne pomenovať jeho rôznorodé ciele a úlohy, potom sa jasnejšie ukáže spoločenská hodnota vzdelávania. A myslím, že by slovenské vysoké školy veľmi rýchlo poskytli jasnú pridanú hodnotu v celej šírke spoločenských potrieb.
S tým súvisí aj ďalší fenomén. A to je odlev našich stredoškolských absolventov do zahraničia.
Registrujeme to. Osobne nemám nič proti štúdiu na svetových prestížnych univerzitách, ako napríklad Oxford, Cambridge či Harvard. Takú kvalitu na Slovensku nikto nenájde. Ide o relatívne malý počet excelentných študentov. Ale čoraz viac študentov odchádza na štúdiá do zahraničia na školy porovnateľnej kvality, ako máme na Slovensku. A to už problém je.

Aké to môže mať dôsledky?
Treba si uvedomiť, že väčšina vyspelých krajín sa borí s problémom negatívneho demografického vývoja. V kombinácii s predlžovaním priemerného veku, ktorého sa ľudia dožívajú, čelia tieto krajiny problému financovania sociálneho a zdravotného zabezpečenia. Jednoducho, pomer ekonomicky aktívneho a neaktívneho obyvateľstva sa zhoršuje v celom vyspelom svete. Jedným z možných riešení je ,,import" pracovnej sily, ideálne cez prilákanie talentovaných mladých ľudí do krajiny na vysokoškolské vzdelávanie. Päť rokov štúdia je dostatočný čas na to, aby si ich ,,otestovali" a ponúkli im zamestnanie. Získavajú tak najschopnejších vzdelaných ľudí s vysokou pridanou hodnotou i vysokým, dobre zdaniteľným príjmom pri nízkych nákladoch.

V poriadku, vieme teda, že študenti odchádzajú za hranice. Vieme však, ako si ich môžeme udržať?
Predovšetkým musíme o ich priazeň a záujem zostať na Slovensku podstatne viac bojovať. Nielen vysoké školy, ale aj ich rodičia, učitelia na stredných školách a spoločnosť vrátane podnikov, obcí, vlády i médií. Musíme im dávať najavo, že nám záleží na tom, aby študovali a potom aj pracovali doma. Aby študovali na Slovensku a, áno, išli na skusy do zahraničia v rámci štúdia, na semester či rok - čo im ponúkame aj my na STU. Musíme im ponúkať to, čo hľadajú v zahraničí. Kvalitné vzdelávanie v príjemnom prostredí s primeraným sociálnym zabezpečením. A najmä s dobrou perspektívou pre uplatnenie sa v živote. A oveľa, ale oveľa viac zdravého sebavedomia a národnej hrdosti.

Hovoríme o Slovákoch. Nájdu sa na Slovensku aj zahraniční študenti?
V poskytovaní štúdia v angličtine je silná medzinárodná konkurencia. Okrem anglických, amerických či austrálskych škôl čoraz viac univerzít z nemecky hovoriacich krajín začína ponúkať anglické kurikulá. Napriek tomu takéto vzdelávanie poskytujeme desiatky rokov, aj keď študentov máme len okolo troch percent. Zväčša ide o študentov doktorandského štúdia alebo bakalárskeho štúdia z krajín mimo Európskej únie. Naším primárnym poslaním je však vzdelávať Slovákov, aspoň tak to vnímame ako zadanie. Lepšia situácia je v oblasti medicíny, kde niektoré krajiny majú tvrdý strop na počet študentov, napríklad Nórsko či Grécko. Záujemcovia o lekársku profesiu potom využívajú kvalitné vzdelávanie na slovenských vysokých školách, najmä na Univerzite Komenského v Bratislave a Univerzite Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach. Presadiť sa medzinárodne v technike je ťažšie, keďže je veľa iných lukratívnych ponúk. Procesom prijímania zahraničných študentov navyše dosť bránia aj slovenské imigračné predpisy. Keď zistia, koľko dokumentov si musia vybaviť a ako dlho to trvá, radšej odídu inde.

Často sa diskutuje o tom, že v školách chýbajú ľudia z praxe. Čo si o tom myslíte?
To je presne tá otázka poslania vysokej školy. Ak je poslaním vzdelávať k určitej profesii, do konkrétnej prevádzky, potom, samozrejme, to musia byť ľudia, ktorí ju poznajú. Ale ak je poslaním vzdelávať na báze vedeckého bádania, potom škola potrebuje vedcov uznávaných v príslušnej medzinárodnej vedeckej komunite. Záleží to teda na poslaní vysokej školy alebo konkrétnej vzdelávacej činnosti, a tá nie je na Slovensku dostatočne diverzifikovaná. Ináč povedané, potrebujeme školy, ktoré budú mať odborníkov z praxe a ich vzdelávanie bude reflektovať potreby konkrétnych zamestnávateľov. Potom však nepôjde o univerzitné vzdelávanie. Potrebujeme aj všeobecne vzdelaných ľudí, možno v inej skladbe odborov ako teraz. A potrebujeme aj výskumne a inovačne zdatných ľudí, ktorí dokážu prichádzať s úplne novými poznatkami a technickými riešeniami, ktoré však nevieme dopredu naplánovať, teda musia vyplynúť z vedeckého výskumu. Potrebujeme rôznorodosť vzdelávania.

Veľkou témou sú aj tituly. Je dnes profesor či docent nepotrebným označením?
Značná časť diskusie bola nedorozumením. Profesorov aj docentov v školách predsa potrebujeme. Navrhovalo sa zjednodušiť proces ,,generovania" profesorov a docentov a posunúť ho celý na univerzity. Zrušiť štátnu reguláciu - právnu úpravu procesu, ktorý sa zo zákona začína na fakultách, prechádza cez komisie, vedecké rady fakúlt, univerzít a končí sa u prezidenta. Výsledkom je titul pred menom na celý život. Navrhovalo sa, aby profesorom bol ten, kto vyhrá konkurz na príslušné profesorské miesto na univerzite. Teda len konkurz. To by bolo flexibilné, no celá zodpovednosť by zostala na školách bez garancie štátu. Takýto mechanizmus dnes už na školách existuje, ale podmienkou obsadenia miesta profesora je, že uchádzač už predtým získal titul pred menom u prezidenta. V školách zavládlo zdesenie, že ak by sa zrušili pravidlá získania titulu pred menom, rozpadol by sa mechanizmus zabezpečovania kvality učiteľov pri obsadzovaní pracovných miest. Osobne som zástancom zjednodušenia právnej úpravy. Myslím, že univerzity by si mali samy zodpovedať za to, čo robia, a štát by im do toho nemal zasahovať. Ak profesora vymenuje prezident republiky, tak sa nečudujem, že štát chce mať kontrolu aspoň nad procesom. Ale to je v protiklade s princípmi akademických práv. Akokoľvek by sa však uvoľňovali pravidlá kreovania profesorov a docentov, dôležité je, aby univerzitám zostal zachovaný základný pilier zabezpečenia kvality učiteľov. Tým je habilitácia. Je to postup, v ktorom dotyčný musí preukázať pred vedeckou radou, že vie pedagogicky pôsobiť v určitom odbore a že už má niečo za sebou v odbornej vedeckej (umeleckej) činnosti. Je to vlastne právo prednášať a dnes je podstatnou podmienkou na získanie docentúry.

Na Slovensku stále čoraz viac chýba kvalifikovaná pracovná sila. Čo je za tým?
Hlavný nedostatok kvalifikovanej pracovnej sily je u stredoškolákov. Ale aj vo vysokoškolskom vzdelávaní sa prejavuje takáto nerovnováha. Napriek obrovskému celkovému počtu absolventov niektoré odbory majú nedostatok ľudí. Je to najmä preto, že vysoké školy nemajú vo financovaní zohľadňovanú relevantnosť poskytovaného vzdelávania pre potreby trhu práce. Sú financované len podľa dopytu po vzdelávaní. Koľko študentov sa prihlási, toľko štát zaplatí. Ministerstvo sa vo financovaní snaží ,,simulovať" trh pomaturitného vzdelávania, ale nie trh práce. Ak by sa do financovania škôl výraznejšie premietali potreby trhu práce, napríklad cez mzdovú úroveň v odbore či nástupné platy absolventov, potom by nedostatkové profesie boli silnejšie financované a trh vzdelávania by sa upravil v prospech týchto disciplín a v prospech hospodárstva. Značný potenciál pre nápravu tejto deformácie financovania škôl majú priemyselné a zamestnávateľské zväzy, ak by jasne sformulovali svoje potreby a požadovali by úpravu financovania škôl v prospech odborov, ktoré samy potrebujú. Zatiaľ však nemáme informáciu, že by takéto požiadavky boli jasne formulované. Verím, že k tomu dôjde.

Kto je Robert Redhammer
Robert Redhammer je rektorom Slovenskej technickej univerzity v Bratislave od roku 2011. Predtým pôsobil vo funkcii prorektora pre vedu a výskum od roku 2003 a ešte predtým vo funkcii prodekana Fakulty elektrotechniky a informatiky STU pre oblasť vedy, výskumu a informatiky od roku 1997. Vyštudoval Elektrotechnickú fakultu Slovenskej vysokej školy technickej v roku 1988, odbor mikroelektronika. Rok strávil na stáži na Univerzite v Yorku, vo Veľkej Británii. PhD. obhájil v roku 1993, habilitoval sa v odbore elektronika v roku 1995 a inaugurovali ho za profesora v rovnakom odbore v roku 2010.