Súmrak igelitiek [SME]

Tašky z plastu odkladajte, možno z nich raz bude vzácnosť
Svet ich ročne spotrebuje trilión kusov, Európa osem miliárd, štatistický Slovák asi 466. Zvláštne čísla napríklad už v porovnaní s Dánskom, kde na hlavu vychádzajú za celý rok striedme štyri tašky z plastu. Musíme mať igelitku veľmi radi, odkedy sa rozšírila masovo – a boli to, medzi rečou, pekné roky. Bola lacná, vodotesná, fantasticky skladná, moderná aj hygienická, bola veľmi ľahká a uniesla veľký náklad. Stelesnila hneď niekoľko fenoménov povojnovej éry: globálny kapitalizmus, blahobyt a konzum v štýle „nakupuj a zahoď“. To sa rýchlo mení a najšokujúcejšie je, aké je to jednoduché. Stačí iba zakázať, obmedziť či spoplatniť igelitové tašky a mikroténové vrecká k nákupom – a spotreba nežiaducich obalov hneď klesá o príjemných osemdesiat percent. Vo Walese či v Írsku to funguje už dlhšie a teraz to čaká zvyšok Únie.
Koniec doby plastovej
Vlani na jeseň prišla správa Európskej komisie, že bude členské štáty tlačiť, nech znižujú spotrebu umelohmotných obalov na jedno použitie. Spôsobov je viac: regulácia, úplný zákaz, zaťaženie daňou, príspevok na recykláciu. Do igelitky (ak si teda nenosíte vlastnú) nenakúpite v Taliansku, Macedónsku, krajinách, ako sú India, Čína, Mexiko i veľká časť Afriky. Saharská Mauritánia trestá dovoz igelitky pokutou či väzením, Bangladéš ich obmedzuje už od deväťdesiatych rokov, keď upchali odtoky a prispeli k záplavám. Kde je viac v povedomí ekológia, idú cestou zdanenia či spoplatnenia, ako je to v Nemecku či v Dánsku. No tento trend, čo trochu pripomína obmedzenie fajčenia na verejnosti, je pomerne jednoznačný. Na nový rok zákaz zaviedlo Los Angeles, momentálne najväčšie americké mesto bez dostupných igelitiek. Nie že by to znamenalo, že si treba rýchlo schovať tašky z plastu do archívu a budú z nich relikvie. Nečakajme ani koniec éry, ktorú ktosi trefne nazval dobou plastovou. No očividne symbol tejto éry prichádza o obľúbenosť – a to láka trochu nad ním nostalgicky zaspomínať.
Krátke dejiny igelitky
Trvalo to storočie. Prvý plastový materiál predstavila Veľká medzinárodná výstava v Londýne už v roku 1862, medzníkom v roku 1933 bol objav polyetylénu. No igelitkám – ako ich nazývame u nás, hoci nie sú v skutočnosti z igelitu – to trvalo ešte dlhšie. Koncom 50. rokov v USA prichádzajú plastové vrecká na fast food. Takmer hneď sa na ich povrchu objavujú prvé varujúce nápisy, po tom, čo sa len za rok udusili desiatky amerických detí. Začiatkom šesťdesiatych rokov Švéd Sten Gustaf Thulin vzal valec plastového materiálu, ktorý prehol, zvaril a odsekol od zvyšku. Takto vznikla igelitka s uchom, nazývaná T-Shirt plastic bag. Švédska obalová firma Celloplast si patent z roku 1965 užívala desať rokov, až kým ju oficiálne nedobehli konkurenčné patenty, najmä ropnej korporácie ExxonMobil. Veľkú vojnu s papierovou taškou zviedla igelitka koncom sedemdesiatych rokov, keď ju výrobcovia začali pretláčať do obchodných reťazcov. Vyhrala na celej čiare a osemdesiate roky sú jej zlatou érou. Na svete sa mohla šíriť nerušene, nikomu ju nenapadlo recyklovať. Dosť odlišné životy však viedla igelitka na vtedajšom Západe a so cialistickom Východe.
Jednota a Prior
Rozprávať dnes niekomu, že pod radný obal mohol získať status luxusného tovaru, ktorý vlastník opatroval ako poklad, znie dnes priveľmi fantasticky. V socializme to tak bolo. „V detstve som mal kamaráta, ktorý mal tašku s obrázkom lyžiara. Schovával ju v skrýši za poštovou schránkou a bol na ňu veľmi hrdý. Nepristúpil na výmenu, hoci som mu núkal žuvačky i angličáky,“ spomína vysokoškolský učiteľ, v roku 1983 mal desať rokov. Igelitka so západným logom mohla mať paradoxne väčšiu cenu ako náklad, ktorý mala niesť. Nie lenže spravidla neskončila v smetnom koši, ale v starostlivej opatere prežívala roky. Dokonca sa zapojila do výmenných obchodov, kde koloval vtedajší nedostatkový tovar. Ku koncu osemdesiatych rokov ju v tomto síce nahradili iné západniarske symboly – napríklad plechovky nápojov – no obľuba zahraničnej igelitky mala stále praktický rozmer. Na rozdiel od tašiek Jednota či Mototechna bola lepšej kvality, dobre sadla do ruky a menej sa trhala.
Atribút bezdomovca
Dnes je všetko inak. Nie náhodou zobrazil Shooty stereotyp brata Čecha – Truhlíka s igelitkou v ruke. Na nákup je ešte dobrá, ale v móde ako doplnok je igelitka nepatričná, nemožná a podobne antisexi ako ponožky v sandáloch. Po revolúcii zovšednela a v záplave značkového plastu stratila hodnotu. Stala sa symbolom lacného a zlého vkusu, nízkeho spoločenského statusu až bezdomovectva. Podobne špinavé a pochybné asociácie vzbudzuje aj v politike. Hlavne od kauzy igelitka, keď mal Vladimír Mečiar vysvetľovať, v čom prevzal sedem miliónov, ktoré jeho strane podaroval dôchodca. Oslavovať v dnešných časoch igelitku môže iba umelec – ako sú časť konceptu. „Na bratislavskej výtvarnej scéne sa pohybujú minimálne dve osobnosti, pre ktoré igelitka nestratila priazeň a jej spojenie s ich imidžom im neprekáža,“ písal ešte pred rokmi pre časopis Vlna výtvarník Michal Moravčík. „Maliar Cyril Blažo a sochár Jozef Kurinec vnímajú igelitovú tašku ako predmet bežnej spotreby a sú s ňou v akomsi priateľskom súznení (...) Jozef Kurinec vyhľadáva igelitky s nenápadnou potlačou najlepšie bielej farby. Dôležité sú pevné uši a celková pevnosť tašky, nijaký šušťavý mikrotén. Cyril Blažo ju používa najmä pre dobrú dostupnosť, napríklad v obchodných domoch. Kedysi Jozefa prichytili s igelitkou na túre v Tatrách a Cyrila, ako si šiel doplniť zásoby do Tesca.“
Čím sa dá nahradiť
Čo namiesto igelitky? Pre trendových mladých ľudí je odpoveď jednoznačná, poznávacím znamením je plátená taška cez plece (naj lepšie s názvom neznámej kultovej hudobnej skupiny). Veľký návrat zažíva háčkovaná sieťovka. Aj tento pôvodom československý vynález si v protiklade s jej dedinskou tradíciou užívania osvojila mestská mládež. Vo verzii Handpicked Design ho tak môžete draho kúpiť, alebo si ju sami uháčkovať nad notebookom vo vychytenej kaviarni. Pokračujú aj pokusy dať igelitke priateľskú tvár k životnému prostrediu. Už aj v našich obchodoch rozdávajú tašky, ktoré sa pod slnkom, teplom, rozkladajú rádovo za mesiace. Takzvané oxodegradovateľné plasty však podľa nie ktorých nie sú také neškodné ako tvrdia výrobcovia – odpad po nich nešpatí prostredie, no môže byť tiež škodlivý pre prírodu. Tiež sa ťažko likvidujú, nie sú vhodné do kom postu ani medzi bežne separovaný odpad. Nádejou sú bioplasty vyrobené z rastlín. Tie sa v pôde rozkladajú na vodu, oxid uhličitý, biomasu. Patent na biofóliu majú aj vedci u nás, spolupracuje na tom fakulta chemickej a potravinárskej technológie, Slovenská technická univerzita a Slovenská akadémia vied. Miloš Krekovič
8 miliárd plastových tašiek sa minie v Európe.
466 kusov igelitiek spotrebuje ročne priemerný Slovák.
4 kusy vychádzajú na obyvateľa Dánska.