Transformácia Slovenskej akadémie vied [Rádio Slovensko]

Gabriela Kajtárová, moderátorka: „Slovenská akadémia vied ako posledná vo V4 prechádza veľkou zmenou. Z príspevkovej organizácie sa stane verejnou výskumnou inštitúciou. V praxi to znamená, že SAV už nebude taká závislá od štátneho rozpočtu, ale dostane väčšiu šancu zarobiť si sama na seba aj zo súkromných zdrojov. Preberie do vlastnej réžii aj majetok, ktorý bol teraz len spravovala. Jednou rukou tak dostáva viac možností, druhou viac zodpovednosti. Pomôžu deväť rokov očakávané zmeny akadémii držať krok so zahraničnými partnermi, polepšia si šikovní vedci a posunie sa akadémia dopredu? Odpovedať bude predseda Slovenskej akadémie vied Pavol Šajgalík, vitajte u nás v relácii Z prvej ruky.“
Pavol Šajgalík, predseda Slovenskej akadémie vied: „Dobrý deň.“
Gabriela Kajtárová: „A partnerom do debaty mu bude Robert Redhammer, rektor Slovenskej technickej univerzity. Dobrý deň.“
Robert Redhammer, rektor Slovenskej technickej univerzity: „Dobrý deň.“
Gabriela Kajtárová: „Od mikrofónu želá príjemné počúvanie aj Gabriela Kajtárová. Na úvod veľmi stručne vo všeobecnosti, v čom vidíte prínos a riziká zmeny zákona, pán Šajgalík?“
Pavol Šajgalík: „Prínos je z môjho pohľadu jednoznačný, pretože ak ste povedali v tom úvodnom slove, Slovenská akadémia vied v celom tomto európskom priestore alebo v stredoeurópskom priestore bola posledná inštitúcia, teda z právneho hľadiska bola rozpočtová organizácia, kde niektoré ústavy mohli byť aj príspevkové a tento typ legislatívneho prostredia pre vedeckú inštitúciu už dávno stratil motivačný charakter, pretože je celkom logické, keďže rozpočtová organizácia ministerstva, ale aj inštitúcia, ktorá mala získavať peniaze z externého prostredia, či už formou grantov alebo formou nejakých zmlúv s hospodárskymi partnermi, tak celkom iste takáto inštitúcia tomu nesvedčí. Čiže z tohto pohľadu to určite uvoľnenie rúk a aj náš pohyb v európskom výskumnom priestore bude oveľa ľahší. Tie riziká, aby som pravdu povedal, isteže každá zmena nesie riziko, ale to najväčšie vidím teraz, keď sa ten proces naštartoval, aby sme ho úspešne a bezbolestne stihli do termínov, ktoré budú dané v zákone o verejných výskumných inštitúciách.“
Gabriela Kajtárová: „Pán Redhammer, akademická obec už prešla podobnou transformáciou v minulosti, ak by ste vedeli v krátkosti zhrnúť na čo sa majú pripraviť aj ľudia zo Slovenskej akadémie vied?“
Robert Redhammer: „Verejné vysoké školy prešli transformáciou zo štátnych škôl na verejné vysoké školy samosprávne a to bolo v roku 2002, teda zákon bol prijatý v 2000 roku. O niečo skorej bol pripravovaný, asi dva roky sa pripravoval za veľkej diskusie. V princípe ako v tom čase bola základná požiadavka spoločnosti a teda politík od vysokých škôl zvýšiť výrazne, zvýšiť podiel vysokoškolákov vzdelávaných na vysokých školách z populačného ročníka a zmeniť prostredie vysokých škôl tak, aby bolo samosprávne, ale zároveň, aby bolo nie súčasťou štátno-rozpočtových pravidiel, aby bolo aj hospodársky samosprávne, aby mohlo hospodáriť so svojím majetkom so svojimi finančnými zdrojmi, aby si mohlo získavať aj iné zdroje, nielen zo štátneho rozpočtu, teda viaczdrojové financovanie. A tým sa zmenili pravidlá, zmenilo sa veľmi veľa v rámci života a fungovania vysokých škôl a hlavne teda súčasťou toho bol aj prevod majetku a teda ale aj starostlivosti o tento majetok. Takže to boli asi také hlavné črty tých zmien v roku 2002.“
Gabriela Kajtárová: „Áno, ak sa pozriete zopár rokov dozadu, už to niekoľko rokov teda funguje, čo by ste možno poradili kolegom zo Slovenskej akadémie vied, na, čo by sa mali pripraviť, čo budú tie zmeny, ktoré budú najpozitívnejšie na jednej strane a najväčšie riziká prinesú na druhej?“
Robert Redhammer: „Vždy ide o súbor pravidiel, ktoré sa prijímajú v podstate zákonom a vždy ten praktický život je značne poznačený tými detailami, ktoré v tých zákonoch sú. V zásade výskumná organizácia typu aj Slovenská akadémia vied by mala byť samosprávnu entitou, teda inštitúciou, ktorá dokáže poskytovať určité, určitú možnosť realizovať akademické slobody na jednej strane, ale na druhej strane malo by mať možnosť uskutočňovať akúsi politiku inštitucionálnu, teda tú integritu inštitucionálnu, čo momentálne vysoké školy majú s tým trošku problém, pretože v tom zákone o vysokých školách je príliš veľa podrobností definovaných dovnútra verejných vysokých škôl. Ale to je to je iná téma. Zásadne transformácia na samosprávne aj ekonomicky nezávislé inštitúcie bola, bol dobrý krok, bol správny krok, vďaka tomu univerzity dokážu hospodáriť so svojimi zdrojmi, príjmami nielen v rámci jedného roka, dokáže si kumulovať zdroje, potom ich investovať fokusovane. Vďaka tomu sa podarilo zrekonštruovať mnoho budov, mnoho objektov, tepelné hospodárenie upraviť. Len Slovenská technická univerzita za posledných desať rokov uskutočnila také investície, ktoré nám znižujú energetickú náročnosť zhruba o 1,6 milióna eur ročne.“
Gabriela Kajtárová: „Keby som to zhrnula, ste oveľa nezávislejší, môžete s peniazmi nakladať ako uznáte za vhodné a tým zlepšovať...“
Robert Redhammer: „Áno, sme nezávislejší, môžeme s nimi narábať ako hospodár, nemusíme ich ku koncu roka vždy minúť, pretože s obavou, že na budúci rok by sme nedostali, o toľko menej by sme dostali, atakďalej. Všetky tie také negatívne veci, ktoré sme poznali z čias štátneho rozpočtovania, tak tieto sa, toho sa zbavujeme a vlastne môžme naozaj hospodáriť s financiami tak ako správny hospodár má.“
Gabriela Kajtárová: „Poďme teda ešte ďalej k tým peniazom. Pán Šajgalík, vám sa asi stáva, že vás veľmi často porovnávajú s českou akadémiou vied a tam keď sa hovorí o financovaní, tak je to jedna tretina sú štátne peniaze, jedna tretina sú granty, jedna tretina sú práve tie súkromné peniaze. Ako to vidíte do budúcnosti, krátkej budúcnosti teda vy?“
Pavol Šajgalík: „Akadémia vied Českej republike je v takej luxusnej pozícii aj trošku šťastím, pretože ústav organickej chémie a biochémie v časoch dávnejšie minulých pripravil alebo teda uplatnil množstvo patentov, ktoré teraz prinášajú, sú orientované do farmaceutického priemyslu a oni teraz z licenčných zmlúv prinášajú relatívne vysoké množstvo peňazí, čiže keby sme sa pozreli na proporcionalitu rozdelenia tých príjmov, tak iste ústav organickej chémie a biochémie prináša tú najpodstatnejšiu časť.“
Gabriela Kajtárová: „Tu vám do toho skočím, máte predstavu, ktorý ústav z vašich ústavov by mohol takto zarábať?“
Pavol Šajgalík: „Je to veľmi ťažko v tomto momente povedať a poviem aj prečo. Naozaj tie rámce, v ktorých sme sa doteraz pohybovali, tie takýmto aktivitám vlastne nie veľmi svedčali a samozrejme máme ústavy, spomeniem ústav polymérov, ktorý v konečnom dôsledku aj v tom akreditačnom procese dokázal...“
Gabriela Kajtárová: „Áno, bol vyhodnotený ako najlepší, špičkový.“
Pavol Šajgalík: „Oni majú množstvo takýchto myšlienok, ktoré sa realizovať dajú, v niektorých dokonca v spolupráci so Slovenskou technickou univerzitou, povedzme biodegradovateľné polyméry, z ktorých majú nejakú linku a vyrábajú biodegradovateľné tašky. Čiže tých myšlienok je určite veľa, ale nechcel by som povedať teraz tu nahlas do verejnosti, že ústav polymérov bude Slovenskú akadémiu vied z jednej tretiny dotovať svojimi príjmami. Ale iste existujú. Na druhú stranu treba povedať, že naozaj Slovenská akadémia vied by mala ostať vo svojom zameraní orientovaná na základný výskum, isteže aplikovaný výskum musí existovať na Slovenskej akadémie vied, ale hovorím to hlavne preto, že aj tu s pánom rektorom sme nie tak dávno boli na návšteve v Izraeli, kde sme navštívili telavivskú univerzitu, kde rektor hovorí, my robíme iba základný výskum a pritom, ak si dobre pamätám jedna štvrtina externých zdrojov prichádza práve z takejto podnikateľskej činnosti. Čiže nechcem povedať, že Slovenská akadémia vied nebude robiť aplikovaný výskum, ale treba si uvedomiť, že základný výskum je tiež zdrojom takýchto príjmov. Napokon aj ústav tej organickej chémie a biochémie to bolo vlastne základný výskum, kde sa vyvinuli nové liečivá.“
Gabriela Kajtárová: „Pán Redhammer, môžte prosím ho okomentovať to mentálne nastavenie, že keď som si pozerala staré články osem rokov dozadu, naozaj mnohí vysokí predstavitelia univerzít neboli veľmi naklonení tej myšlienke, že by teraz mali univerzity nejakým spôsobom podnikať. Povedali univerzity majú vzdelávať ľudí a nemajú si zháňať svoje vlastné peniaze. Teraz pán Šajgalík hovorí, že Slovenská akadémia vied má v prvom rade robiť ten základný ako výskum a nie tak celkom ten aplikovaný pre tie firmy, pre ten biznis. Ako to vidíte vy a ako je to u vás?“
Robert Redhammer: „Tak treba povedať, že viaczdrojové financovanie neznamená, že veľká časť má byť z podnikateľských aktivít. Viaczdrojové financovanie hovorí, že veľká časť zdrojov ide z iných ako priamych štátno-rozpočtových peňazí, hej. Čiže máme možnosť tým, že tá entita, inštitúcia je normálny subjekt, právnická osoba, normálna štandardná, samosprávna, ale právnická osoba, tak môže vstupovať do vzťahov právnych, hospodárskych, ekonomických, môže na kontrakt robiť základný výskum napríklad, môže sa lepšie zapájať do medzinárodnej spolupráce, atakďalej. Ak teda akadémia prejde do štandardného režimu nejakej verejnej výskumnej inštitúcie, tak môže vlastne s verejnými vysokými školami vytvárať kompatibilnú entitu a kompatibilné združenia. A to dáva ďalšiu šancu na úspech, na spoločné projekty a spoločnú možno aj podnikateľskú aktivitu.“
Gabriela Kajtárová: „A pokiaľ teda ide o tie podnikateľské aktivity, v tom vidíte nejakú budúcnosť alebo máte s tým skúsenosti?“
Robert Redhammer: „Treba tu povedať, že nie každá oblasť výskumu má primárne výstupy do praxe, do podnikateľského segmentu, niektoré sú k tomu bližšie, niektoré ďalej. Treba povedať napríklad aj z univerzít, že technické univerzity majú podstatne bližšie k tomu a majú aj väčší podiel zdrojov, ktoré získavajú priamo s kontraktami s praxou, s podnikmi a potom sú všeobecné univerzity, ktorí tiež majú nejaký, ale podstatne menší. Takže je to dané aj tou oblasťou, na ktorú sa zameriavajú výskumné inštitúcie.“
Gabriela Kajtárová: „Možnosť si to trošičku naivne predstavujem, ale som laik, skúste, áno, hneď vám dám priestor na reakciu, skúste to tak popísať, ako to vyzerá? Možno si to fakt predstavujem veľmi jednoducho, že príde firma súkromná za vedcami a povie, prosím vás, vyskúmajte mi toto a ja vám dám za to, neviem, dvadsaťpäťtisíc.“
Pavol Šajgalík: „Ja by som poopravil tú vašu interpretáciu, možno som sa nevyjadril ja presne. My sa vôbec nebránime robiť aplikovaný výskum, chcel som tým iba povedať povedať, že vlastne ten základný nástroj, aby ste mohli robiť aplikovaný výskum, musí byť tá vedomosť, ktorú získate výskumom základným. To som chcel tým povedať. A teraz tá realita v praxi je veľmi na prvý pohľad jednoduchá. Stačí sa pozrieť do Nemecka, kde som strávil nejaký čas povedzme a pohybujem sa v oblasti materiálového výskumu a v podstate to funguje tak, že príde firma Bosch, alebo firma Siemens a vyvíjajú povedzme nové senzory a na to potrebujú nový typ materiálu. A dohodnú sa s tou univerzitou, že investujú do tohto výskumu toľko peňazí, keď im ten materiál s takými presne definovanými vlastnosťami vyvinú. Zaplatia im na to študenta a dajú im peniaze na výskum. Toto je typický charakter výskumu. Pre tú univerzitu to je výskum ako každý iný, je v podstate základný, pretože vyvíjajú úplne nový materiál, je tam nejaký časový horizont, povedzme do troch rokov by sme to mali dosiahnuť. V tomto výskume oproti grantovým schémam je možno oveľa prísnejšia kontrola, tam sú tie merateľné ukazovatele toho výskumu sú kontrolované na častejšej báze ako raz za pol roka a tie teda rozhovory sú teda oveľa asi precíznejšie. Ale na druhej strane tí ľudia na tej univerzite ani nie veľmi rozlišujú, že robia pre firmu, alebo robia v nejakej grantovej schéme, pretože to je podobný charakter.“
Gabriela Kajtárová: „Stane sa, že príde nejaká súkromná firma v budúcnosti a objedná si nejaký výskum v jazykovednom ústave alebo v historickom alebo to budú vyslovene iba technické smery?“
Pavol Šajgalík: „Nie, preto ja zámerne nehovorím, keď sa vyjadrujem pre médiá, nehovorím o priemysle, ale hovorím o hospodárskej sfére, do ktorej zahŕňam aj orgány štátnej správy. Ako príklad poviem, aj včera som to na tlačovej besede povedal, každý zákon Národnej rady Slovenskej republiky musí prejsť jazykovou úpravou. Kto to robí? Jazykovedný ústav Slovenskej akadémie vied. Čiže tých zákazok je taká veľká variabilita, že si to viem predstaviť pre každý ústav, ktorý pri svojej hlavnej činnosti dokáže produkovať výskum aj, ktorý nájde uplatnenie v spoločenskej praxi.“
Gabriela Kajtárová: „Aby sme uzavreli túto otázku toho financovania, pán Redhammer, vy keby ste povedali aký veľký podiel takýchto iných ako štátnych peňazí si dokážu univerzity alebo vaša univerzita v dnešnej dobe zabezpečiť a ako veľmi vám to pomáha?“
Robert Redhammer: „Nechcem hovoriť za iné univerzity. Naša skúsenosť je, že z toho, čo celkovo ročne získavame, budem hovoriť na konkrétnych číslach, bude to možno ilustratívne, my získavame zhruba štátnu dotáciu na vzdelávanie a nejakú tú základnú, fungovanie výskumu šesťdesiat miliónov eur. Treba povedať, že to je pre tritisíc zamestnancov, viac ako tritisíc zamestnancov a trinásť-štrnásťtisíc študentov, kompletne, aj s budovami, aj s kúrením, so všetkým. Naviac k tomu získavame zdroje z grantov, projektov a kontraktov zhruba vo výške štyridsať-štyridsaťpäť miliónov a stále je to málo v porovnaní s Viedňou, s Prahou alebo proste nehovorím ETH Zürich, kde je to dvadsaťnásobok, ale pri rovnakom počte študentov, ale oni majú potom zas päťtisíc výskumníkov, čiže majú ešte, oproti nám teda majú ešte celú flotilu tých ľudí, ktorí robia reálne výskum, teda majú väčšiu kapacitu, väčšiu výskumnú výkonnosť potom a tým pádom môžu aj bodovať. Ale u nás sú to zhruba tieto čísla, pritom priamo kontrakty z praxe sú zhruba okolo dvoch miliónov eur, tri milióny, ako ktorý rok, čiže je to relatívne menej na výskumné aktivity alebo na expertízy. A samozrejme potom tam je ešte relatívne veľká čiastka finančných príjmov univerzity, ktoré nesúvisia s vedeckou činnosťou, ale súvisia so servismi, ktoré my musíme poskytovať a poskytujeme, ako napríklad ubytovanie študentov, stravovanie, atakďalej, sociálne zložky. To sa všetko do toho ráta. To vlastne ide, časť z toho teda sa hradí zo štátneho rozpočtu, ako štipendiá sociálne a podobne, ale často ide samozrejme ako príspevok študentom na stravu, atakďalej.“
Gabriela Kajtárová: „Tu vám do toho skočím, dva-tri milióny nehovorím, že to je málo, ale nie je to asi suma, ktorá ako spasí teraz tú vedeckú obec. Je vôbec dopyt, je dostatočný dopyt na Slovensku po takýchto službách na univerzitách a u akademikov?“
Robert Redhammer: „Ste spomínali Českú republiku. Treba povedať, že v Čechách, keď sám bojovalo o priame zahraničné investície, česká vláda pristupovala k tomu podstatne rozumnejšie a požadovala od každého priameho investora, aby zriadil v nejakom percente tej investície aj nejakú vývojovú alebo výskumnú základňu. Takže mnohí tí zahraniční investori, ktorí do Čiech išli, naozaj zriaďovali výskumné alebo vývojové alebo nejaké inovačné centrá. Na Slovensku takáto podmienka nebola, takže všetky tie zahraničné priame investície vlastne sú bez takýchto jednotiek, čo nám na Slovensku samozrejme sťažuje úlohu. Momentálne máme diskusiu s priemyselnými zväzmi a s rôznymi ďalšími reprezentantmi, aby sa otvorila práve možnosť priamej spolupráce škôl a aspoň teda technických škôl s týmito zamestnávateľmi a vlastne inštitúciami alebo firmami, ktoré potrebujú inovovať, aby my sme mali priamu indikáciu že v ktorých oblastiach ten výskum je potrebný a ale zároveň aj výchova mladých ľudí, ktorí sú schopní tie inovácie realizovať v tých podnikoch.“
Gabriela Kajtárová: „Dobre. Poďme, chcete reagovať?“
Pavol Šajgalík: „Iba jednu krátku vetu by som chcel povedať. To, čo povedal pán rektor je pravda, ale ja by som naozaj chcel upozorniť na to, že tá mienka v priemysle, ktorý je v slovenských rukách, sa začína pomaly otáčať a my sme dostali významnú pomoc, by som povedal takú lobistickú pomoc od mnohých priemyselných zväzov práve pri prijatí tohto zákona, pretože si uvedomujú, že aj Slovenská akadémia vied má istú kapacitu alebo podstatnú kapacitu a vlastne tam by sme im veľmi mohli pomôcť v tých inovatívnych projektoch, ktoré potrebujú na to, aby sa udržali alebo aby udržali svoju konkurencieschopnosť na trhu.“
Gabriela Kajtárová: „Takže vy ten dopyt cítite?“
Pavol Šajgalík: „Áno.“
Gabriela Kajtárová: „Podľa medializovaných informácii sa ten zákon dlho odkladal a vraj teda jedným z dôvodov bol práve majetok, ktorý by mala SAV týmto pádom úplne získať pod vlastnú správu. Ide najmä o lukratívne budovy. SAV podľa vlastných vyjadrení potrebuje tieto budovy bytostne pre svoje vlastné fungovanie, takže nie sú tu nejaké veľké obavy z toho, že ten majetok by sa rozpredával. Do zákona sa ale dostali poistky, akékoľvek narábanie s takýmto majetkom bude musieť schvaľovať buď ministerstvo financií a pri tých vyšších sumách už to bude samotná vláda. Ste spokojný s týmto nastavením, pán Šajgalík?“
Pavol Šajgalík: „Áno, ja som častokrát sa vyjadroval, že nám v zásade naozaj nejde o majetok, ide nám o priestory, v ktorých musíme ten výskum robiť a nakoniec som veľmi rád, že to týmto spôsobom dopadlo a vlastne rozptýlili sa všetky obavy ohľadne toho ako s takýmto majetkom narábať. Na druhú stranu nedá mi nepovedať, že keď v tom roku 2002 vysoké školy prechádzali do tejto verejnoprávnej formy, nikto rozmýšľal o tom, že by vysoké školy boli schopné nejak neekonomicky alebo ja neviem, nejakým špekulatívnym spôsobom nakladať s majetkom, tak sme dosť boli prekvapení prečo sa to týka práve nás, ale opakujem, tieto paragrafy, ktoré sa týkajú majetku, my sme s nimi úplne v pohode.“
Gabriela Kajtárová: „Pán Redhammer, aké vy s tým máte skúsenosti? Myslíte si, že tá nová podmienka pre Slovenskú akadémiu vied vychádza nejakým spôsobom z toho univerzitného prostredia, že sa tam diali nejaké divné veci?“
Robert Redhammer: „Určite nie, určite nemôže vychádzať z univerzitného prostredia, pretože tých poistiek aj v tom vysokoškolskom zákone je niekoľko a hlavne teda akademická obec príslušnej školy si ctí a váži to čo má a snaží sa to rozvíjať rozvíjať ten priestor, v ktorom pôsobí. Práve naopak by potrebovala výraznejšie posilniť a zlepšiť a skvalitniť, aj preto vlastne veľmi veľmi pozeráme na štrukturálne fondy a na iné zdroje a my sme to naozaj mohli skultúrniť, čo sa aj deje, aj kroky v tomto sú aj za nami, už máme úspešné projekty, ale stále to nie dostatok. Tie poistky na predaj alebo na zbavenie sa majetku sú najmä v tom, že by musel akademický senát školy s tým súhlasiť, to znamená akýsi relatívne veľký orgán, samosprávny orgán, ktorý vyvažuje nejaké manažérske možno potenciálne zlyhania a ešte je tam správna rada, ktorá reprezentuje záujmy verejnosti, ktorá to ešte znova môže blokovať.“
Gabriela Kajtárová: „Takže sú tam kontrolné mechanizmy?“
Robert Redhammer: „Takže sú tam kontrolné mechanizmy, regulačné mechanizmy a doteraz ja si nepamätám, že by nejaká škola nejako nejako zlyhala v tomto, že by sa zbavila majetku, ktorý má hodnotu a nezískala za to protihodnotu. Jednoducho zákon hovorí, že aj takúto, ako zbaviť sa majetku je potrebné verejnou obchodnou súťažou, takže akonáhle sa zorganizuje verejná obchodná súťaž, tak tú cenu generuje trh, atakďalej. Je tam hodne poistiek v tom zákone a to, čo teraz sa požaduje od akadémie vied, sa mi zdá až takmer absurdné a ide relatívne proti zmyslu toho celého. Veď keď sa prevedie na výskumnú agentúru ako verejnú samosprávu agentúru, nie agentúru, ale akadémiu, inštitúciu sa prevedú aj hodnoty, tak jednoducho musia existovať mechanizmy ako sa to uchráni samosprávnym spôsobom a zároveň prechádza na nich zodpovednosť za ich ďalší rozvoj týchto priestorov. Proste oni, na nich prechádza, tá zodpovednosť je podstatne ťažšia ako ako si niekto vie predstaviť.“
Gabriela Kajtárová: „Na tú zodpovednosť nadviažem, lebo možno si mnohí povedia, dostanete veľa lukratívnych budov v Bratislave, a tak ďalej, ale to asi nie sú novostavby, tie budovy majú skutočné nejaký vek, treba ich udržiavať, rekonštruovať určite máte aj mnohé problémy. A nestane sa to, že tie peniaze, ktoré si teraz budete môcť aj vlastnou činnosťou zarobiť, skončia niekde v maľovkách, poviem to obrazne?“
Pavol Šajgalík: „Viete, my doteraz sme boli správcami štátneho majetku a ak si niekto predstavuje tak, že sme napísali list nejakému ministrovi, že nám zateká a dostali sme zo štátneho rozpočtu peniaze na tú opravu, tak je na omyle, takto to nebolo. Jednoducho aj doteraz sme museli investovať vlastné prostriedky do opravy a sanácie tých budov, ktoré máme, ktoré sme spravovali. Čiže ja nevidím v tom, že by prišla nejaká výrazná zmena, že by sa muselo siahať na prostriedky, ktoré prichádzajú na iné typy, proste na riešenie projektov, že by sme z týchto prostriedkov museli uberať nejaké významné percentá na to, aby sme udržali v tej budove chod. To sme museli robiť aj doteraz. čiže sme na to pripravení.“
Gabriela Kajtárová: „Ešte jedna otázka možno z tých obáv. Nebojíte sa toho, že minister financií alebo teda vláda povie, a vy už môžete na seba zarábať sami, tak my vám znížime tú dotáciu zo štátneho rozpočtu, lebo vidíme, že v úvodzovkách už toľko nepotrebujete?“
Pavol Šajgalík: „Toto bola jedna z hlavných obáv vnútroakademických diskusií, lebo množstvo inštitúcií tak, ako ste vy začali s tou poznámkou, že si budú vedieť na seba zarobiť a nemali tú predstavu, že áno a možno ani nebudú mať, to je pochopiteľné a tieto diskusie vedieme dovnútra, ale aj navonok, ja nepredpokladám, že by došlo k takémuto stavu, lebo by sme sa znova vymykali z toho európskeho priestoru. Napokon aj verejné vysoké školy, ich rozpočet je nejaký, majú možnosť teda podnikať, keď to tak poviem a ich rozpočet neni tým nejako významne ovplyvnený. Čiže nepredpokladám, že k takému niečomu dôjde. Je to skôr benefit ako negatívum.“
Gabriela Kajtárová: „Hovorí Pavol Šajgalík, predseda Slovenskej akadémie vied a debatoval s ním Robert Redhammer, rektor Slovenskej technickej univerzity. Ďakujeme páni, že ste prišli do relácie Z prvej ruky. Od mikrofónu pozdravuje Gabriela Kajtárová.“