Tri roky v zemi a vo vode. Bioplastové tašky to nerozložilo [HN]

Vedci nechali tašky z rozložiteľného plastu tri roky v hline, na vzduchu a v morskej vode. Na prekvapenie, dokázali následne niektoré odniesť nákup.
Oceány zaplavené igelitkami a PET fľašami či žalúdky rýb plné plastových kúskov prinútili verejnosť viac premýšľať o vplyve plastov na životné prostredie. Odpoveďou sú zákazy niektorých plastových výrobkov, ale aj rozložiteľné plasty. Tašky z nich začali v mnohých obchodoch nahrádzať klasické igelitky. Ako sa však správajú v prírode po splnení svojho účelu? Rozložia sa? Ako uvádza iDNES.cz, nie vždy a všade. Je potrebné zabezpečiť špecifické podmienky, aby zmizli úplne. Väčšina produktov označených ako kompostovateľný plast sa podľa serveru Quartz rozloží iba v špeciálnych priemyselných kompostárňach za pôsobenia tepla. Nerozložia sa v záhradnom komposte, nedajú sa ani recyklovať, keďže by ,,kontaminovali" ostatné plasty.

Neschopné udržať nákup
Štúdia vedcov z univerzity v anglickom Plymouthe po prvýkrát testovala okrem klasickej plastovej tašky aj tri typy tzv. biologicky rozložiteľných plastových tašiek. Kompostovateľnú, biologicky rozložiteľnú a oxo-rozložitelnú plastovú tašku vystavili dlhodobému pôsobeniu mora, vzduchu a zeme. A takmer žiadna z nich sa ani po troch rokoch úplne nerozložila. Najvýraznejší výsledok nastal pri kompostovateľnej taške. Vzorka úplne zmizla po troch mesiacoch v morskom prostredí. Po troch rokoch boli biologicky rozložiteľné tašky, ktoré zakopali do pôdy a ponorili do morskej vody, schopné udržať nákup. Kompostovateľná taška po 27 mesiacov v pôde na rozdiel od nich nebola schopná udržať žiadnu hmotnosť bez toho, aby sa začala trhať. Všetky tri typy tašiek, ktoré boli na vzduchu, sa rozpadli na kúsky, ale nezmizli. To u vedcov vzbudilo pochybnosti, či niektoré tašky uvádzané na trh ako biodegradovateľné tiež neprispievajú ku globálnemu problému s plastovými mikročasticami. ,,Pravda je, že pojem biorozklad je niekedy pre reálnu prax zavádzajúci. Schopnosť biodegradácie sa testuje normovanými metódami v laboratóriách a realita je často odlišná. Druhý fakt je, že ak norma definuje kompostovateľnosť, rozumie sa tým napríklad tzv. priemyselný kompost, ktorý vytvára špecifické podmienky, ktoré v realite často chýbajú. Okrem toho na to, aby bioplasty prítomné na trhu spĺňali požiadavky na mechanické vlastnosti, sú modifikované syntetickými polymérmi, čo tiež znižuje ich ekologickú hodnotu," vysvetlil pre HN Science profesor Pavol Alexy z Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave, prečo sa niektoré bioplasty úplne nerozložia ani po takom čase.

Výroba na Slovensku
Práve jeho tím pracuje na Slovensku na bioplastoch prvej a druhej generácie rozložiteľných v prírode pod značkou ,,nonoilen", to znamená, že nie sú vyrobené z ropy. Alexy hovorí, že tieto plasty prvej generácie sa rozkladajú len v biologicky aktívnom prostredí s teplotou viac ako 55 °C, prípadne v elektrickom kompostéri. V priemyselnom komposte sa podľa laboratórnych testov rozložia približne za 120 dní. ,,Pri bioplastoch druhej generácie pribudla prírodná zložka, ktorá významne zlepšuje najmä biodegradovateľnosť. Čas do rozkladu v priemyselnom komposte sa skráti na desiatky dní, je rozložiteľný aj v podmienkach domáceho kompostu a testy máme urobené aj v pôde. V elektrickom kompostéri sa fólie stopercentne rozložia za zhruba 21 dní. Receptúry na rozklad v morskej vode sú v štádiu vývoja." V Nitre sa v prvej polovici roka 2020 pripravuje spustenie výroby oboch generácií v objeme štyritisíc ton ročne. Pôjde o granuláty, z ktorých sa budú vyrábať rôzne druhy fólií, tašky, tégliky či poháre. Výrobky však budú z biodegradovateľného plastu, v ktorom sú použité len plasty z obnoviteľných zdrojov. Rozdiel v cene oproti bežným plastom je 10 - 15 percent pre najjednoduchšie výrobky a 30 - 50 percent pre náročnejšie. ,,Treba povedať, že plne ekologické plasty nikdy nebudú lacnejšie ako syntetické. Otázka je, čo je priorita - cena alebo ekológia?" pýta sa Alexy.

Pojem biorozklad je niekedy pre reálnu prax zavádzajúci.
Pavol Alexy, profesor Fakulty chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave