Vláda stopla nové vysoké školy [STV Dvojka]

Marta Jančkárová, moderátorka: „Dve nové súkromné vysoké školy na Slovensku nakoniec nevzniknú. Ide o Technologický inštitút Antona Ruprechta v Šamoríne a Vysokú školu ekonómie a podnikania v Banskej Bystrici. Vláda totiž vidí problém v presýtenosti trhu a nesplnených kritériách akreditačnej komisie a ďalším už existujúcim vysokým školám hrozí zrušenie. To otvára priestor na diskusiu o ich kvalite. No a pozvanie prijal člen Slovenskej rektorskej konferencie Robert Redhammer, dobrý večer.“
Robert Redhammer, člen Slovenskej rektorskej konferencie (hosť v štúdiu): „Dobrý večer.“
Marta Jančkárová: „A taktiež analytik Akademickej rankingovej a ratingovej agentúry Ivan Ostrovský, vitajte.“
Ivan Ostrovský, Akademická rankingová a ratingová agentúra (hosť v štúdiu): „Dobrý večer.“
Marta Jančkárová: „Pri vás hneď aj ostanem, pretože pravidelne vyhodnocujete kvalitu našich vysokých škôl na Slovensku. Prekvapilo vás toto rozhodnutie nepovoliť vznik nových súkromných vysokých škôl?“
Ivan Ostrovský: „No, je to celkom tak prekvapením, pretože naozaj na prvý pohľad sa zdá, že slovenský vysokoškolský priestor je presýtený počtom inštitúcií. To je otázka skôr na diskusiu. Nám ten obraz vychádza skôr ako obraz dlhodobo zanedbávaného ovocného sadu, kde počet stromov nemusí byť nadpočetný, ale ich koruny sú prerastené, príliš bujné, plodia príliš veľa príliš nekvalitného ovocia.“
Marta Jančkárová: „Tak, to ste sa dotkli takej tej základnej otázky, či máme alebo nemáme na Slovensku priveľa vysokých škôl alebo je problém skôr v tých konároch, ako ste naznačili, to znamená v počte študijných programov, respektíve odborov. Čo si myslíte vy?“
Robert Redhammer: „Tak, v každom prípade toto rozhodnutie vlády je istým spôsobom novinka na Slovensku. Z tej histórie, keď si pozrieme dozadu, možno pár sto rokov dozadu, tak kvalitné vzdelávanie na Slovensku bola vždy taká výsada tých bohatších, takže tá dostupnosť bola nižšia a preto zavedenie vzdelávania zdarma povinného vzdelávania možno Máriou Teréziou, teda nejakých dvestopäťdesiat rokov dozadu, možno tristo, bol istý prielom, ale stále to bolo istým spôsobom nedostatkové. Dvadsaťpäť rokov dozadu na vysoké školy sa dostávalo len približne osemnásť percent populačného ročníka, takže v tomto kontexte verejnosť je zvyknutá, tak priraďovať nepovoleniu alebo zrušeniu školy negatívny prízvuk. A dneska ale situácia je iná, dneska máme až šesťdesiat percent, takmer šesťdesiat percent populačného ročníka na vysokých školách, čo je zasa opačný extrém a tento počet samotný je už je nadmieru udržateľnosti v tom dlhodobejšom horizonte, takže ja sa veľmi nedivím, že teda tie tlaky na limitáciu aj počtu vysokých škôl vzrastajú, ale ja si osobne myslím, že skôr treba sa pozrieť trošku hlbšie a detailnejšie na ten problém, pretože samotný počet škôl ešte nemusí riešiť kvalitu a všetky tie súvisiace veci.“
Marta Jančkárová: „Čiže súhlasíte, len veľmi krátko vás poprosím, s tou myšlienkou, ktorú naznačil aj pán Ostrovský, že nemusí byť problém v počte vysokých škôl, ale v počte programov?“
Robert Redhammer: „Ja by som to až tak jednoducho nevidel. Ja si myslím, že je to oveľa komplikovanejšie. Podľa môjho názoru ten základný moment je v motivácii a iniciácii tej motivácie. Zatiaľ primárna požiadavka štátu na vysoké školy je kvantita.“
Marta Jančkárová: „Ešte ostaňme pri počte vysokých škôl. Vieme, že demografická krivka ide dole, to znamená, že aj z tohto dôvodu každý rok máme menej študentov na vysokých školách. Tých vysokých škôl máme zhruba dvadsať verejných, tri štátne a trinásť súkromných vysokých škôl. Je to veľa alebo málo na Slovensko? Povedzme aj v porovnaní s krajinami OECD s priemerom?“
Ivan Ostrovský: „Nie sme z tohto hľadiska extrémom. Náš extrém naozaj spočíva v tom, že z mnohých dôvodov, niektoré boli uvedené už skôr, sme sa veľmi radi chopili masifikácie vysokoškolského vzdelávania. A tak sa nám dostáva na vysoké školy príliš veľký podiel z ročníkovej kohorty kvôli možno osobným ambíciám, kvôli možno sociálnym istotám, ale predovšetkým aj vplyvom zle nastavenej akreditácie sa nám doslova a dopísmena rozbujneli študijné odbory a následne študijné programy. Dneska prakticky každý, kto si chce zachovať sociálnu istotu, tak sa snaží vybudovať si vlastný študijný program a nikto nedbá na to, do akej miery ten konečný produkt – absolvent takéhoto študijného programu dostane svoje miesto na trhu práce. Z tohto hľadiska je akademický svet vysokých škôl dokonale odtrhnutý od reálneho života v praxi a nedbá o to, akým spôsobom sa jeho produkcia, jeho absolventi umiestňujú na trhu práce.“
Marta Jančkárová: „Áno, vy ste spomenuli prepojenie s praxou, mimochodom, pred chvíľou v reportáži naši diváci mali možnosť vidieť prepojenie s praxou na tej inej úrovni ešte stredného školstva, to takzvané duálne vzdelávanie. Mimochodom, v tejto súvislosti človeku nevyhnutne musí napadnúť, že pred časom istý zamestnávateľ uverejnil inzerát, kde vyslovene uviedol, že absolventov ktorých vysokých škôl si neželá, aby sa uchádzali o zamestnanie práve v tej jeho firme. Čiže je uplatnenie v praxi jedno z dôležitých kritérií, pán Redhamer, pán rektor, toho, že či škola je alebo nie je kvalitná?“
Robert Redhammer: „Aj áno, aj nie. Otázka je, že čo je to kvalita. Keď si pozrieme Slovník, tak častokrát v tom samozrejme nájdeme veľmi komplikované definície, ale kvalita je také nejaké napĺňanie očakávaných parametrov, očakávaných nejakých vlastností. V technickej praxi je to dosť presne vyšpecifikované a teda je otázka, čo očakávame od vysokej školy. V oblasti vzdelávania aby asi to uplatnenie v praxi aj mohlo byť jedným z vážnych kritérií, len netreba zabúdať, že vysoké školy, tak ako aj iné školy vlastne ich poslaním je aj vzdelávať, to znamená, pridávať takú všeobecnú pridanú hodnotu pre toho človeka, ale aj pre tú spoločnosť. Čiže nie je to len odborná príprava na nejakú špecifickú profesiu, ale je to aj to všeobecné vzdelávanie. Čiže tam hneď nájdete veľmi veľa rôznych atribútov, ktoré môžete vyhodnocovať a považovať za kvalitné.“
Marta Jančkárová: „Pán Ostrovský, ARRA sa venuje práve vyhodnocovaniu kvality škôl, vysokých škôl už veľa rokov. Čo je podľa vás najpodstatnejším kritériom?“
Ivan Ostrovský: „Z tohto hľadiska myslím si, že vysoké školy sa veľmi radi utiekajú do takej pozície, že kvalita to je pomerne vágny pojem, ťažko ho naplniť a ťažko ho definovať, je to komplikované a podobne. Nemyslíme si, že je to až také náročné. Keby to bolo až také náročné, tak by neexistovali vo svete systémy, ktoré dlhodobo veľmi úspešne fungujú. Uvediem len anglosaský príklad, kde je Veľká Británia, ale aj Spojené štáty majú v tejto oblasti veľmi dobre zavedenú prax považovanú aj medzinárodnými organizáciami za jednu z najúspešnejších. Dal by sa ten prístup ku kvalite rozdeliť do dvoch takých oblastí. Univerzita... všeobecne sa akceptuje názor, že univerzita by mala byť univerzitou vtedy, ak má dostatočne kvalitný vlastný výskum, pretože jedine originálne poznanie, ktoré následne sprostredkovávate študentom, robí z univerzity univerzitu. Len sprostredkovávať už poznané, ktoré poznal niekto iný, to sa síce tiež dá, môže to robiť vysoká škola, ale nie je to tak kvalitný prínos pre študentov, ako keď je to vlastné originálne poznanie. A druhá oblasť je odborná prax. Bohužiaľ, na Slovensku je situácia taká, že ak vôbec existuje odborná prax na vysokej škole, potom vo väčšine prípadov je to len imitácia praxe. Nie je to skutočná prax.“
Marta Jančkárová: „Tak to boli kritériá kvality a teraz čo sa najviac podpísalo na tom, či máme kvalitné alebo nekvalitné vysoké školy? Ako sa na tom podpísal systém financovania?“
Robert Redhammer: „No, v prvom rade by som chcel povedať, že záleží tá kvalita od toho očakávania, od toho poslania. Určite iné kritériá kvality budú stanovené pre univerzitné vysoké školy a iné budú pre vysoké školy, ktoré sú primárne zamerané na vzdelávanie. Lebo nie v každom odbore naozaj potrebujeme mať svetový výskum, svetovú vedu. To je úplne jasné. Politika celková v oblasti vysokého školstva je stanovená alebo sa nastavuje dvomi časťami. Jedno je legislatívne, to sú rámce a druhé je financovanie. Na zmeny vo financovaní vysoké školy reagujú veľmi rýchlo, veľmi rýchlo. Takže cez financovanie štát by vedel veľmi efektívne, aj to robí, ale mohol by oveľa výraznejšie ovplyvňovať nastavenie vysokých škôl. Dneska vysoké školy stále sú výrazne financované podľa počtu študentov. To znamená, že oni sa orientujú na stredné školy a na vybudenie záujmu u štúdium. Absolútne veľmi minimálne je tam premietnutá potreba praxe. A to si myslím, že je jedno z takých nedostatkov financovania, že to prepojenie, tie požiadavky praxe sa málo premietajú do financovania. Takže vlastne tie školy naozaj reflektujú len záujem stredných škôl, teda stredoškolákov.“
Marta Jančkárová: „Áno, takže aj zmena financovania by bola potrebná, ale ešte sa hovorí aj o možnosti zlučovania vysokých škôl, o tom sa už hovorí veľmi dávno. Ešte za ministra Martina Fronca a možno ešte aj dávnejšie. Bol neúspešný pokus v Nitre. Teraz sa hovorí alebo hovorilo o tom, že Trnavská Univerzita a Univerzita svätého Cyrila a Metoda v Trnave by sa prípadne mohli zlúčiť. Vidíte to reálne?“
Ivan Ostrovský: „No, osobne by som dal prednosť trošku inej definícii, pretože to aká technológia sa pri tom zdravotnom prerezávaní toho zanedbaného sadu zvolí, je skutočne na istú diskusiu. V každom prípade treba diferencovať medzi vysokými školami a nie je problém dneska bez ohľadu na to, ako dopadne komplexná akreditácia, taký obraz nakresliť, pretože ten je dlhodobo známy. Vysoké školy, či už jednotlivo alebo ako systém prešli niekoľkými hodnoteniami. To znamená, je známe, kde je tá kvalita. Akurát nebola doteraz odvaha niečo s tým urobiť. Praktické kroky v tej diferenciácii. Administratívne násilie v podobe zrušenia nejakej inštitúcie, je skutočne veľmi ťažkopádna cesta. Istá diferenciácia na základe zdôrazňovania potrieb trhu práce, na základe doloženej kvality študijných odborov môže priviesť k tomu pri zmene financovania, že zaniknú študijné odbory, zaniknú študijné programy. Tým pádom bude ohrozená existencia fakúlt, aj vysokých škôl, celkom prirodzeným spôsobom.“
Marta Jančkárová: „Pán rektor, záverečné slovo na záver. Kde vidíte teda v tomto riešenie vy?“
Robert Redhammer: „Treba sa pozrieť lupou a treba možno viac o tom diskutovať, ale hľadať tie korene príčiny. Hlavne tú motiváciu. V nastavení motivácie si myslím, že je veľký priestor. Keď sa pozriete, tak na každom vyššom stupni škôl máme dvakrát viac možností alebo výrazne viac možností, než máme počet žiakov, takže tá motivácia žiakov učiť sa, pokiaľ nechcú ísť na určitý konkrétny odbor, nie je veľmi vysoká. Takisto to potom vplýva aj na učiteľov. Čiže urobiť naozaj ten taký rez, ako hovorí pán kolega, ale naozaj veľmi citlivo pozrieť sa na to a urobiť tie kroky. Musia ísť aj cez financovanie. Mali by ísť aj cez legislatívne úpravy. Hlavne dovnútra vysokých škôl uvoľni im ruky tie, ktoré sú tam zviazané a tie ustanovenia v zákone existujú.“
Marta Jančkárová: „Páni, ďakujem pekne, že ste prišli, dovidenia.“
Robert Redhammer: „Ďakujem, dovidenia.“
Ivan Ostrovský: „Ďakujeme pekne.“