Vymierajú žiadané odbory [SME]

Neuspokojený hlad po odborníkoch je závažným spoločenským problémom. No vysoké školy nie sú primárnymi zdrojom tohto problému.

Čas rozpočtov 2015. Veda krátená, vysoké školy na rovnakej úrovni. Po katastrofálnom začiatku tohto roka je to ešte relatívne dobré. Ale stačí sledovať len celkové čísla? Zamestnávatelia sa často sťažujú, že školy produkujú nezamestnaných. Ktoré školy majú na mysli? Podľa štatistík je totiž miera nezamestnanosti absolventov vysokých škôl podstatne nižšia ako celková miera nezamestnanosti. Vysokoškoláci sú na tom v porovnaní so stredoškolákmi aj platovo lepšie. Až o stovky eur mesačne. Takže študovať sa zjavne oplatí. Faktom však je, že priemyslu chýbajú mladí ľudia pripravení v konkrétnych odboroch. Na trhu je skutočne nedostatok strojných inžinierov – konštruktérov, chemických technológov, vodohospodárov či informatikov. Pritom absolventov viacerých iných odborov je prebytok. Je to zjavný vnútorný rozpor trhu práce. To sú diametrálne odlišné pomery ponuky a dopytu medzi odbormi. Môžu za to vysoké školy? Môže škola vzdelávať študenta, ktorého nemá? Pochopiteľne, že nie. Preto sa vysoké školy predháňajú v ponuke štúdia v širokej škále odborov. Aj tých, ktoré chce priemysel či spoločenská prax, aj tých, ktoré chcú len študenti. Trh s vysokoškolským vzdelávaním na Slovensku je silne liberalizovaný už dvadsaťpäť rokov. Každý maturant môže študovať, čo len chce. Vysoké školy isto nerobia chybu, keď ponúkajú vzdelanie, o ktoré je záujem.

Nesúlad dvoch trhov
Problém je v nesúlade dvoch trhov: trhu pomaturitného vzdelávania a trhu práce absolventov. Mnohé pracoviská vysokých škôl tak práve v odboroch žiadaných praxou pomaly vymierajú. Bude to už pätnásť rokov, čo sú verejné vysoké školy financované zo štátneho rozpočtu výkonovo. „Metodiku rozpisu dotácie“ vysokým školám každoročne predkladá minister školstva. Každý rok sú v nej mierne zmeny. Štát dnes takto platí univerzity napoly od počtu študentov a absolventov, napoly od počtu napísaných a vydaných kníh, vedeckých článkov a od projektovej úspešnosti. Vo výpočte sa nijako relevantne nezohľadňujú potreby trhu práce podľa jednotlivých odborov. Popravde: pokusy zahrnúť uplatnenie absolventov do financovania škôl tu už boli. Miera nezamestnanosti absolventov je v metodike aj dnes, ale jej vplyv na množstvo peňazí pre školu je zanedbateľný. Je to dôsledok ústupu argumentáciám, že rôzne regióny majú rôznu nezamestnanosť.

Zohľadniť plat
Podstatne výhodnejšie by bolo odvíjať hodnotenie miery hospodárskej a spoločenskej naliehavosti konkrétnych odborov od výšky nástupných platov absolventov. Výška platov totiž v sebe nesie priamo informáciu o trhovej hodnote vzdelania absolventov v príslušnom odbore. Ak je po nich veľký dopyt, treba rozširovať aj ponuku tohto vzdelávania, zvyšovať kapacitu a tým aj dotáciu. Ak je absolventov prebytok a na trhu o nich nie je záujem, potom by aj dotácia na vzdelávanie v týchto odboroch mala klesať. Neuspokojený hlad priemyslu a spoločenskej praxe po odborníkoch je závažným spoločenským problémom. Vysoké školy nie sú primárnym zdrojom tohto problému. Tie pragmaticky napĺňajú svoje poslanie a vykonávajú činnosti, za ktoré sú platené. Ak je vydávanie knihy výhodnejšie ako vzdelávanie celej skupinky študentov po celý rok, tak píšu knihy. Otázkou zostáva, či naozaj štát musí stimulovať písanie a vydávanie toľkých kníh a či nie je hodno radšej podporiť kvalitné vzdelávanie. Situácia je naliehavá a kritická. Ak sa urýchlene nezmení prístup k rozpisu financií na jednotlivé školy, podviažu sa vzdelávacie kapacity v odboroch, ktoré prax najviac potrebuje, a viaceré vzdelávacie pracoviská v najžiadanejších odboroch „vymrú“.
Robert Redhammer Autor je rektorom STU

Štát dnes takto platí univerzity napoly od počtu študentov a absolventov, napoly od počtu napísaných a vydaných kníh, vedeckých článkov a od projektovej úspešnosti.

SME, 3. 11. 2014