Zázračný vitamín B17? Čo hovorí odborník [sme.sk ]

Keďže téma vitamínu B17 a jeho významu v prevencii či liečbe rakoviny vyvolala búrlivú diskusiu, položili sme v tejto súvislosti niekoľko otázok Ing. Romanovi Hudecovi, PhD., z Oddelenia biochémie a mikrobiológie Ústavu biochémie, výživy a ochrany zdravia, Fakulta chemickej a potravinárskej technológie STU v Bratislave, ktorý sa okrem iného venuje aj tejto problematike.
V súvislosti s vitamínom B17 mnohí hovoria, že ide o tzv. „urban legend“, ba priam konšpiračnú teóriu. Sú účinky tohto vitamínu vedecky dokázané? Robili sa nejaké vedecké štúdie?
Účinky amygdalínu alebo vitamínu B17 boli sledované veľmi intenzívne od konca 60-tych rokov do polovice 80-tych rokov minulého storočia vo Francúzsku, Nemecku, USA, resp. v Mexiku. Pre toto obdobie neboli príznačné hĺbkové štúdie v základnom výskume, a preto látky, ktoré sa zdali byť potencionálne užitočné pre liečbu ľudských chorôb, vrátane nádorových ochorení, boli testované takmer bezvýhradne in vivo za použitia zvieracích modelov (myši, potkany, resp. škrečky alebo morčatá, zajace), a v neskorších štádiách sa prechádzalo na väčšie zvieratá ako sú psy, a v nemálo prípadoch i vyššie primáty.
Súčasťou týchto testov boli i dôkladné testy chronickej a akútnej toxicity i teratogenity amygdalínu. Ukázalo sa, že miera toxicity bola závislá na spôsobe aplikácie s najnižšou mierou prejavu pri intra venóznom (injekčne do žily) a intra muskulárnom (injekčne do svalu) podaní a riziko toxicity sa zvýšilo pri per orálnom podaní (pozn. Dávky použité v týchto testoch boli mnohonásobne vyššie ako sú odporúčané preventívne dávky ba dokonca i terapeutické dávkovanie u ľudí).
Testovania prípadnej teratogenity, testy na hlodavcoch i psoch, ukázali, že amygdalín žiadnym spôsobom neovplyvňuje správne formovanie plodu a neprejavili sa ani žiadne známky poškodenia po narodení. Z dnešného pohľadu bolo množstvo a časové použitie týchto postupov až absurdné. Dôkladné in vitro testy, teda použitie v prvom rade bunkových línií a primárnych kultúr (tieto medzery sa vypĺňajú práve v tejto dobe a to hlavne vedeckými prácami z Južnej Kórey, kde sa jednoznačne i na molekulárnej úrovni potvrdzuje protinádorový účinok amygdalínu) by bolo omnoho viac opodstatnené a znížilo by celkový tlak na množstvá použitých laboratórnych zvierat.
Samozrejme, to je dnešný pohľad na vec, a to nielen v prípade amygdalínu. Príkladom môžu byť i veľmi bežne používané chemoterapeutiká ako cisplatina či doxorubicín, ktorých mechanizmy účinku boli odhalené až niekoľko desiatok rokov potom, ako boli viac alebo menej úspešne uvedené do bežnej onkologickej praxe.
Môžete uviesť aj konkrétne zdroje informácií o amygdalíne – vitamíne B17?
V knižke Svet bez rakoviny od Edvarda Griffina, ktorý zavíta do Bratislavy v septembri tohto roku, sú popisované mnohé zo štúdií, ktoré boli uskutočnené v prípade testovania amygdalínu. Táto kniha sa môže zdať v niektorých aspektoch konšpiračná, avšak fakty v nej uvádzané pochádzajú či už od vedeckých pracovníkov, ktorí sa podieľali na testovaní amygdalínu v laboratórnych podmienkach (za všetkých spomeniem Dr. Kanematsu Sugiura zo Sloan-Ketteringovho inštitútu pre výskum rakoviny v New Yorku) alebo od jednotlivých lekárov či nemocničných zariadení, ktoré sa podieľali na klinických testoch.
Príkladom je MUDr. Ernesto Contreras, popredný mexický lekár v oblasti liečby nádorových ochorení a jeden zo zakladateľov Kemsa laboratories, ktoré do dnešného dňa produkujú a distribuujú amygdalín vysokej čistoty do celého sveta, i keď v poslednom období nie je možné obdržať zásielku tejto látky do SR a ČR z bližšie neurčených dôvodov, dokonca ani v prípade existencie dobropisu ošetrujúceho lekára, že odporúča, alebo súhlasí s liečbou pacienta pomocou amygdalínu, ktorý je v SR i v čistej forme kategorizovaný ako potravinový doplnok a nie ako liečivo.
MUDr. Contreras taktiež figuruje v celosvetovo známej nemocnici pre liečbu nádorových ochorení v mexickej Tichuanes s názvom Oasis of Hope (Oáza nádeje), kde sa použitie amygdalínu používa ako primárna, resp. sekundárna liečba pacientov (primárna liečba: použitie chemoterapeutika resp. chirurgického zákroku po stanovení diagnózy; sekundárna liečba: v prípade, že primárna liečba nezaberá, pristupuje sa k zmene chemoterapie, alebo použitie ožarovania či chirurgického zákroku).
Ako je to s liečbou amygdalínom u nás?
V našich podmienkach je amygdalín vo väčšine prípadov až terciárnou voľbou, teda v prípade, že klasické prístupy nezaberajú a pacient, resp. jeho príbuzní, sa obzerajú po iných alternatívach. Tu však existuje nebezpečenstvo, v prípade, že postupujú bez konzultácie s ošetrujúcim lekárom, resp. dochádza k nežiadúcim kombináciám rôznych alternatívnych postupov.
Je veľmi dôležité podotknúť, že pri téme amygdalínu bolo na oboch stranách – či už zástancov, alebo odporcov – urobených mnoho prešľapov, ktoré nevnášajú príliš priaznivé svetlo do celej kauzy a laický pohľad na vec sa končí frustráciou, odmietaním, sklamaním a hľadaním senzácií.
Je nutné povedať, že každé štandardné chemoterapeutikum môže byť toxické, má mnoho vedľajších účinkov, môže byť teratogénne (poškodenie plodu, nezlučiteľné so životom), ba dokonca mutagénne (vznik mutácií v DNA, ktoré môžu viesť k zmene expresie proteínov a paradoxne, môže pri dlhodobej expozícii spôsobovať nádorové ochorenia).
Prečo by teda amygdalín mal byť výnimkou? Samozrejme, toxicita látok môže závisieť od spôsobu podávania – či ide o per orálne (ústami), intravaskulárne (do žily), intramuskulárne (do svalu) a ďalšie spôsoby.
Pokiaľ ide o amygdalín, často sa poukazuje na jeho potenciálne jedovaté účinky, vďaka obsahu kyanidu...
Kyanogénne glykozidy, ku ktorým patrí aj amygdalín, sú širokou skupinou látok rastlinného pôvodu. Okrem amygdalínu je to napríklad linamarín obsiahnutý v kasave-tapioke, tretej najvýznamnejšej hospodárskej plodine sveta, alebo taxifilín obsiahnutý v bambusových výhonkoch. Sú to teda mono- alebo disacharidy, ktoré viažu substituovaný aldehyd s pevnou väzbou kyanidovej skupiny.
K uvoľneniu kyanidovej skupiny dochádza vo všeobecnosti enzýmovou reakciou či už enzýmami rastlinnými alebo živočíšnymi/ľudskými alebo neenzýmovo ,v prípade nízkeho pH prostredia. Z toho vyplýva, že nadmerná konzumácia alebo perorálna aplikácia akéhokoľvek kyanogénneho glykozidu, a teda i amygdalínu, môže byť fatálna, pretože kyslé pH v žalúdku uvoľní všetok kyanid a dochádza k otrave organizmu s dôsledkom úmerným požitému množstvu.
Aká je teda nebezpečná dávka?
Jednorazová konzumácia odporúčanej preventívnej dávky marhuľových jadier na deň, čo je zhruba 12 (vhodná konzummácia v 3 – 4 dávkach), by mohla spôsobiť nevoľnosť a mierne zmodranie následkom uvoľneného kyanidu. Smrteľné následky by mohli nastúpiť pri neporovnateľne vyšších množstvách. Samozrejme, k takejto situácii môže dôjsť, ak konzument nedbá na správne rady a dávkovanie.
Existuje absurdný prípad otravy kyanidom po konzumácii kávovej šálky plnej jablkových jadierok, ktoré tiež obsahujú amygdalín. Ak si predstavíte, koľko jabĺk by ste mali skonzumovať pri takom množstve jadierok, myslím, že sa zhodneme, že jablkový sad by nebolo vaše obľúbené miesto na príjemné prechádzky. Ak by ste však množstvo, ktoré by sa vám v žalúdku rozložilo a vytvorilo toxický kyanid, podalo priamo do žily, takejto toxicite by ste sa vyhli. Toto bolo potvrdené i mnohými testami toxicity, či už akútnej alebo chronickej na laboratórnych zvieratách.
A len na okraj, množstvá, ktoré sa použivajú ako terapeutické u ľudí sú niekoľkonásobne nižšie ako minimálne toxické dávky u psov, ktoré sa využívajú ako hmotnostné ekvivalenty priemerného človeka. Veľmi pekne bola táto paralela zobrazená vo filme Adela ješte nevečeřela.
V súvislosti s amygdalínom sa hovorí aj o laetrile. O čo presne ide?
Amygdalín, ako som už spomínal, je prírodná látka, tzv. mandelonitril gentiobiozid resp. beta 1-6 diglukozid. Laetril je syntetická látka, ktorá bola patentovaná (US patent 2,985,664; 1961 a UK patent 788,855; 1958) objaviteľmi amygdalínu, E. T. Krebsom a E. T. Krebsom jr. Laetril je v skutočnosti mandelonitril glukuronid. Je to teda látka veľmi podobná, ale ak sa pozrieme na tzv. CAS number, čiže registračné číslo chemikálií, obe látky, teda amygdalín i laetril, majú číslo identické a sú vzájomne zamieňané.
Takže ak bol v čase amygdalínového boomu preparát nazvaný LAETRIL, postačilo neprajníkom spochybniť prítomnosť laetrilu v preparáte, ktorý de facto obsahoval amygdalín a nie laetril, a došlo automaticky k zavádzaniu... Toto však neznačí, že amygdalín a laetril nemajú nič, alebo nemôžu mať nič spoločné.
V organizme existuje množstvo tzv. modifikačných/detoxifikačných reakcií a premeny glykozidov na glukuronidy sú veľmi bežné. Napríklad z flavonoid-glykozidu rutínu vzniká metabolicky účinný, resp. účinnejší kvercetín, ktorý je určite všetkým známy (flavonoid, ktorého prírodnými zdrojmi sú napríklad cesnak, cibuľa, červené hrozno, čierne ríbezle, plody čiernej bazy – pozn. red.).
Čo je však menej známe je, že pomocou biotransformačných reakcií vzniká kvercetín glukuronid ako koncový produkt v pečeni u ľudí, a teda či sa podá rutín alebo kvercetín, vždy vznikne kvercetín glukuronid. Veľmi podobne tomu môže byť i v prípade amygdalínu a laetrilu. Dve tváre jednej mince?
V tomto prípade tiež Dr. Krebs urobil chybu v tvrdení, že v prípade beta-glukozidázy, ktorá má na svedomí odstránenie sacharidovej zložky z amygdalínu a de facto uvoľnenie kyanidu a benzaldehydu, ktoré sú účinnými látkami tejto zlúčeniny, dochádza k jej zvýšeniu v nádorových bunkách.
V nádorových bunkách, a to iba niektorých dochádza k zvýšeniu beta glukuronidázy, ktorá odstraňuje kyselinu glukurónovú a jej zvýšená expresia je často sprevádzaná značnou agresivitou nádorových ochorení. Avšak vzhľadom na možnú konverziu amygdalínu na laetril v organizme možno nebol od pravdy až tak ďaleko, ale svojou nepresnosťou pridal ďalší klinec do rakvy amygdalínu a posmelil odporcov použitia tejto látky v liečbe nádorových ochorení.
Každopádne táto zámena, i keď možno náhodná a čiastočne i zmysluplná, tiež nedodala na vierohodnosti amygdalínu ako zázračného liečiva proti rakovine, ktoré možno do tela dostávať v príjemnom ovocnom balení, v porovnaní s chemickými látkami, za ktoré je potrebné platiť v niektorých prípadoch nehorázne sumy. Z tohto dôvodu je napr. veľmi obtiažne dostať relevantné a pravdivé informácie o amygdalíne.
Preto je potrebné hľadať v odbornej literatúre, nie na googli a podobne informácie, ktoré sa týkajú amygdalínu, avšak o amygdalíne nehovoria. Je to pre laickú verejnosť komplikované, a preto by som túto starosť prenechal odborníkom, ktorých je možné sa opýtať na vysvetlenie.
Vitamín B 17 je napríklad v spomínaných marhuľových jadrách, podľa niektorých vraj stačí zjesť 200 gramov semien marhúľ a riskujete smrť...
Určite, ale rovnako ako v spomínanom prípade jablčných jadierok sa dostávame k absurdnému prípadu. Keďže jedno marhuľové jadro váži v priemere 0,6 g, tak 200 g jadier je cca 333 kusov, čo je takmer 30-násobok preventívneho množstva, ktoré sa konzumuje v 3 – 4 dávkach denne. Takže konzumácia 200 g surových jadier na posedenie večer pri filme alebo knihe by sa skutočne mohla skončiť katastrofálne. Preto, prosím, ako pri všetkom, aj marhuľové jadierka konzumujte s mierou.
Mohli by ste vysvetliť mechanizmus účinku amygdalínu v rámci prevencie i liečby z hľadiska biochémie?
K tejto téme som už čosi načrtol v prvej otázke. V princípe ide o metabolické uvoľnenie kyanidu (strašiak pre všetky organizácie počnúc WHO, FAO i EFSA) a benzaldehydu, ktorý, naopak, pre EFSA strašiakom nie je, i keď by mal byť. Obe látky sú toxické, avšak zdravé bunky sa s nim ľahko môžu vyrovnať, ak sú prítomné v primeranom množstve. Kyanid ([CN]-) je detoxifikovaný pomocou enzýmu rodanázy na tiokyanát ([SCN]-), ktorý slúži v pečeni ako zásoba pre tvorbu vitamínu B12 (kyanokobalamín).
Rodanáza je jedným z tzv. senescentných génov, teda génov starnutia a nádorové bunky starnúť nechcú, chcú sa stále množiť a rásť a práve preto k účinnej detoxifikácii nedochádza a kyanid ich môže zabiť. V prípade benzaldehydu ide o účinný induktor extramitochondriálnej tvorby peroxidu vodíka, reaktívnej látky, ktorá spôsobuje oxydačný stres a môže bunky zabiť.
V zdravých bunkách je však ľahko inaktivovateľný oxidáciou na kyselinu benzoovú, ktorá je známym analgetikom a antiseptickou látkou. Okrem toho, zdravé bunky omnoho efektívnejšie eliminujú oxidačný stres v porovnaní s nádorovými bunkami.
Citujem reakciu čitateľa na webe: „B17 nie je vitamín ani liek, nemá účinky, aké sľubuje, a dokonca môže človeka otráviť kyanidom. Ľudia pakistanského kmeňa Hunza nie sú oslobodení od rakoviny. Prvé záznamy nie sú verifikované, absencia zdravotnej starostlivosti spôsobuje ťažkosti s určením chorôb, avšak štúdie Univerzity v Kjoto odhalili, že títo ľudia rakovinu majú. Kto si skúsi vyhľadať v google „Hunza B17“ zistí, že je to aj názov prípravku, takže ide o sprostú reklamu, ktorú autor/ka zrejme nedokázal/a detekovať.“ Poprosím o váš názor.
Treba si uvedomiť, že v prípade izolovaných národov sú stravovacie návyky úplne odlišné od tých pozorovaných v bežnej populácii. Pozrime sa len na nás, čo sa stalo s našou stravou za posledných 20 rokov od otvorenia hraníc. Zrýchlený a náročnejší život si zobral daň v podobe fastfoodov a polotovarov, čo sa odzrkadľuje na našom zdraví.
Keď si vezmeme prípad izolovaných národov z údolia Hunza, hore zmienené uzávery sú rovnako dobre aplikovateľné, ba dokonca s väčším dopadom, keďže ich stáročná separácia od okolitého sveta z dôvodov geografických ako i politických ich postavila na úroveň naivných, a teda nechránených. A vieme ako to dopadlo, keď do severnej Ameriky prišli Európania, tamojšie obyvateľstvo veľmi rýchlo redukovalo svoje stavy z dôvodu ochorení, ktoré priniesla civilizácia.
Ako som už spomínal, amygdalín nie je zázračný liek na všetko, takže rovnako i ja pokladám za prehnané, že tieto etniká z údolia Hunza by boli úplne oslobodené od nádorových ochorení, toto prehlásenie bolo pôvodne myslené ako nadsázka, ale určite boli zdravší ako sme my, civilizáciou poznačení ľudia.
Nájdu sa aj reakcie ľudí, ktorí mali rakovinu a užívali aj B 17 – nedá sa však jednoznačne dokázať, že sa vyliečili práve vďaka tejto látke. Sú vedecké dôkazy o liečivých účinkoch amygdalínu v prípade rakoviny?
Spomínaná klinika v Mexiku Oasis of Hope vyliečila tisíce ľudí, a tiež existujú tzv. case studies, publikované v klinických časopisoch, popisujúce evidentný prínos amygdalínu. Dokonca americkí pacienti, ktorí boli liečení na nádorové ochorenia v Mexiku podali žalobu na najvyšší súd USA voči FDA a jej zákazu používania amygdalínu ako neúčinnej, zavádzajúcej a život ohrozujúcej látke a pred 2 – 3 rokmi tento spor vyhrali. Mrzí ma však, že nemôžem presne citovať túto kauzu, pretože do dnešného dňa sa mi nepodarilo kontaktovať pôvodcu tejto informácie, českého emigranta do USA, a na webe nie je možné si túto informáciu overiť.