Zbúranie PKO aspoň zobudilo spoločnosť [Denník N]

Pamiatkar Pavel Gregor hovorí, že sa musí skončiť ničenie pamiatok investormi cez mocenské rozhodnutia. Prispieť má k tomu aj nová Národná cena ICOMO
Pamiatkari a architekti vyzývajú verejnosť, aby upozornila na dobre obnovené pamiatky, ale aj na tie v ohrození. Pri pamiatkach nie sme právnym štátom, hovorí architekt, vysokoškolský pedagóg a prezident pamiatkarskeho združenia ICOMOS Slovensko PAVEL GREGOR.
Nenapĺňa vás pocitom zmaru fakt, že napriek vášmu a inému úsiliu sa tu naďalej mnohé pamiatky ničia nevhodnými zásahmi, ktoré často posvätí dokonca pamiatkový úrad? Za všetky spomeniem prípad bývalej nemocnice na Bezručovej v Bratislave.
Isto, je tu aj pocit frustrácie. Vždy hovorím, že obvykle nejde o odborný, ale o politický problém. Chápal by som, že sú tu rôzne skupiny s iným odborným názorom. Prax je taká, že na odbornom názore sa všetci väčšinou zhodneme, ale zámer investora sa často presadí cez politické rozhodnutie, cez veľmi silný tlak investora. Je to, žiaľ, mocensky presadené.
Ako hodnotíte celkový stav na Slovensku, v zmysle vzťahu spoločnosti k hodnotám pamiatok a architektúry?
V tomto ohľade asi momentálne nie sme právnym štátom, keďže tu nie je vymožiteľnosť práva. Presnejšie, je veľmi slabá. Nerozumiem tomu, ako sa môže stať, že stavebník dostane kolaudáciu a po nej si vynúti radikálnu zmenu. To je napríklad prípad vežiaka na Šancovej ulici v Bratislave. A potom sa úradníci čudujú, že sa tomu musia venovať, že sa musia vyjadrovať k niečomu, čo sa nemalo stať. Štát ťahá za kratší koniec, a to je zlé. Ale ako sa vraví, všetko zlé je aj na niečo dobré. Ak hovoríme o našom kultúrnom dedičstve či o konkrétnych pamiatkach, zákon hovorí o pamiatkovom fonde a zákonodarca logicky považuje za pamiatku iba to, čo je v zmysle zákona za pamiatku vyhlásené. V skutočnosti však naše kultúrne dedičstvo tvorí všetko, čoho hodnoty si spoločnosť, teda my všetci, uvedomuje. A paradoxne, práve tie najvypuklejšie negatívne akcie z posledného obdobia (ako napríklad bratislavské PKO, búranie industriálnej architektúry a iné) určite prispeli k oveľa výraznejším aktivitám verejnosti na ochranu dedičstva. A o to predsa ide. Nemôžeme iba kritizovať pamiatkové úrady za ich činnosť či nečinnosť. Sme to predovšetkým my všetci, kto si musí hodnoty nášho spoločného kultúrneho dedičstva najprv uvedomiť a následne ich chrániť a prezentovať.
Dlhodobo tu funguje súťaž Pamiatka roka. Čím bude vaša cena iná?
Dva roky som bol v porote tejto súťaže. Asi najväčším rozdielom je, že Pamiatka roka je zameraná na majiteľov a užívateľov pamiatky a oni sami ju majú aj nominovať. Na cenu ICOMOS môže nominovať ktokoľvek. Táto mimovládna organizácia, ktorá si buduje kredit tým, že združuje expertov, vznikla z iniciatívy UNESCO. Som na čele ICOMOS Slovensko rok a pol. Počas svojho pôsobenia som sa stretol aj s tým, že ani niektorí odborníci na Slovensku nás nepoznajú.
Prečo ste prišli s touto iniciatívou?
Hlavným cieľom ICOMOS ako medzinárodnej organizácie, ktorá spája odborníkov na celom svete, je vymieňať si skúsenosti a podporovať na národnej a medzinárodnej úrovni poznávanie, ochranu, obnovu a prezentáciu kultúrnych pamiatok, ich súborov, sídiel a krajiny. ICOMOS sa však cielene zameriava aj na posilňovanie informovanosti a vnímavosti verejnosti k hodnotám kultúrneho dedičstva, ako aj na vytváranie podmienok na koordináciu občianskych aktivít zameraných na ochranu, využitie a prezentáciu kultúrneho dedičstva. Najmä preto sa Národný komitét ICOMOS Slovensko rozhodol usporiadať súťaž zameranú na oceňovanie aktivít, ktoré prispievajú k poznávaniu kultúrneho dedičstva.
Čiže nejde o ocenenie tých, čo si vzorne obnovia pamiatkovo chránenú nehnuteľnosť?
Teoreticky aj prakticky to môže byť aj to. Preto sme si na začiatku urobili istú rekapituláciu a snažili sme sa o oblasti, ktoré nie sú až také pokryté. Ide nám najmä o ocenenie akýchkoľvek aktivít, ktoré sú výrazným prínosom k ochrane, obnove a prezentácii kultúrneho dedičstva Slovenska s celospoločenským dosahom a ktoré prispievajú k poznávaniu a rozširovaniu povedomia verejnosti a upevňovaniu jej vzťahu ku kultúrnemu dedičstvu.
Konkrétne môže ísť o čo?
Okrem toho, že to môžu byť napríklad vzdelávacie aktivity profesionálnych inštitúcií, ocenené môžu byť aj aktivity občianskych združení, aktivistov, ale aj majiteľov a užívateľov pamiatok. Poviem príklad. Nitrianske biskupstvo sa dlhodobo snaží sprístupňovať verejnosti Nitriansky hrad, čo nie je celkom bežné. Môžeme oceniť aj dobrý, vhodný zásah developera, ktorý postupuje v zmysle zákona a rešpektuje aj záujem verejnosti.
Tu sa zastavme. Často sú developeri kritizovaní za prístup k pamiatkam. Z doterajšej praxe poznáte príklad, keď išlo o pozitívny zásah developera?
Mimoriadne zaujímavý počin je v Trnave, kde sú zachované dve synagógy a vedľa hlavnej je ortodoxná, takzvaná Malá synagóga. Kontinuita fungovania židovského spoločenstva bola nástupom fašizmu v roku 1939 prerušená. Po 2. svetovej vojne už synagóga fungovala len krátko a jej pôvodná funkcia zanikla začiatkom 50. rokov. Odvtedy bola využívaná na rôzne utilitárne účely a dlhé roky chátrala. Začiatkom 90. rokov židovská obec synagógu zreštituovala a následne odpredala do súkromného vlastníctva. Prešla komplexnou stavebnou obnovou a po desaťročiach je znova sprístupnená verejnosti. Nepodarilo sa z nej urobiť výstavnú sieň, ako bol pôvodný zámer, ale majitelia v nej zriadili kaviareň, ktorá tam nesmierne dobre sedí a stala sa aj miestom na stretávanie rodín s deťmi počas víkendových prechádzok. Jej oživenie – hoci už nie s pôvodnou funkciou, ale s novým kultúrno-spoločenským využitím – je v okrajovej oblasti, akou je obnova pamiatok židovskej architektúry na Slovensku, pomerne ojedinelým dielom. Áno, je to trošku netradičnejšia funkcia, ale možno toto komerčné využitie prispieva k vyššej návštevnosti ako tradičná galéria. Samotný obnovený objekt však môžeme chápať ako galériu historickej architektúry. Ale asi to nie je príklad veľkého developera.
Mestá sa potrebujú rozvíjať a pamiatkari sú často označovaní za tých, čo tomu bránia. Aj tu sú príklady hodné ocenenia?
Áno, často sú pamiatkari kritizovaní za prísne pravidlá pri regulácii novej zástavby v historických štruktúrach. Spomeniem Trnavu. Historické jadro jedného z najstarších aj najvýznamnejších historických miest na Slovensku bolo do roku 1989 plánovito asanované. Po roku 1989 sa vyhlásila stavebná uzávera, v roku 1993 tam urobili nový regulačný plán. Základná myšlienka a otázka bola, či je možné novou výstavbou vrátiť mestu pôvodný charakter.
A je?
Myslím si, že áno – je tam Františkánska ulica medzi hradbami a Kostolom sv. Jakuba. Územný plán sa robil spoločne s architektmi, ktorí robili aj prieskumy pôvodnej zástavby, a pamiatkarmi. Stanovili sa pomerne prísne regulatívy o parcelácii a výškovom charaktere stavieb. Na rozdiel od Zámockej ulice v Bratislave, ktorá je oprávnene kritizovaná, sa to v Trnave podarilo.
Aj v Trnave je historizujúca architektúra?
Vôbec nie, ide o súdobú architektúru, ktorá však svojím charakterom obnovila pôvodnú malomestskú identitu tohto priestoru a funkciu trvalého bývania.
Paradoxne, práve tie najvypuklejšie negatívne akcie z posledného obdobia (ako napríklad bratislavské PKO, búranie industriálnej architektúry a iné) určite prispeli k oveľa výraznejším aktivitám verejnosti na ochranu dedičstva.
Pavel Gregor
Je architekt a vysokoškolský pedagóg. Momentálne pôsobí na Fakulte architektúry STU ako vedúci jej Vzdelávacieho a vedecko-výskumného centra pre obnovu architektonického dedičstva – ARCHA v Banskej Štiavnici. Od roku 2015 je prezidentom ICOMOS Slovensko.

[Denník N 14/11/2017]
Autor: ANDREJ BÁN