Život vedca je jedno veľké dobrodružstvo [SME]

Každý študent vysokej školy by sa mal od začiatku štúdia venovať riešeniu konkrétnych problémov, ktoré súvisia s jeho odborom

Po desiatich rokoch strávených na zahraničných vedeckých pracoviskách sa v januári tohto roka vrátila domov fyzička MARIANNA DERZSI. Bude pôsobiť v tíme vedcov na Materiálovotechnologickej fakulte v Trnave, kde by rada pre vedeckú prácu nadchla aj študentov.

Vrátili ste sa v čase, keď si stredoškoláci podávajú prihlášky na vysokoškolské štúdium. Vy ste absolventkou Fakulty matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského v Bratislave, kde ste študovali vedeckú fyziku. Ibaže tých, čo chcú ísť týmto smerom, ubúda. Čo s tým?
Myslím si, že dôvodom je nedostatok „živých príkladov“, ktoré by študenti mohli nasledovať. Veda sa medzi nimi málo propaguje spôsobom, ktorý by ich oslovil.

Hovorili ste, že vy ste mali v živote šťastie na učiteľov, ktorí vás dokázali namotivovať na fyziku, matematiku, chémiu.
Áno, ale až na vysokej škole. Ja som na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK zažila hneď niekoľko takých živých príkladov. Ich zápal pre fyziku či matematiku na nás pôsobil doslova hypnoticky. Pre mňa osobne boli takými motivátormi profesori Pavel Mach, Ján Urban, Ivan Hubač, ktorí ma zasvätili do tajov kvantovej chémie, a do matematiky docent Ján Mózer či už dnes zosnulý Ján Valášek. Ich sa snažím nasledovať.

A z čoho sa skladalo to ich osobné čaro učiteľa vedca?
Boli to zapálení nadšenci, ktorí pre prírodovedné predmety dokázali rovnako efektívnym spôsobom zapáliť svojich žiakov.

Mali ste na strednej škole jasno v tom, čo chcete na vysokej škole študovať? Vraj ste riešili dilemu, či to budú jazyky, alebo veda.
Nemala som problém s angličtinou, zahryzla som sa do nej už ako trinásťročná. V osemnástich som mala jasno, že angličtinu chcem skombinovať so štúdiom fyziky.

Aj vám to vyšlo, prijali vás na medziodborové štúdium fyziky a anglického jazyka, študovali ste na Filozofickej fakulte UK a súbežne na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK. Ale nevydržalo to dlho. Prečo?
Lebo ma oslovila slobodná a veľmi otvorená atmosféra na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky UK. Rovnocenný a žičlivý prístup profesorov k nám študentom ma natoľko nadchol, že som zanechala štúdium angličtiny a robila som všetko preto, aby mi bol umožnený prestup na čistú vedeckú fyziku. Dodnes som s niektorými učiteľmi z katedry jadrovej fyziky a biofyziky v kontakte.

Angličtina vás ako vedkyňu však sprevádza stále.
Je to spoločný jazyk vedcov.

Vraj ste ako trinásťročná postavili rodičov pred hotovú vec, že sa idete naučiť angličtinu do Ameriky, kam ste napokon aj sama odišli.
To je pravda, ako trinásťročná som odišla do Chicaga. Pobyt u známych v Amerike som si vybavila úplne sama, takisto aj pozývací list. Rodičia, keď to zistili, zostali v šoku, ale pustili ma. Na každom letisku ma preverovali od hlavy po päty, nešlo im do hlavy, že trinásťročné dievča nebojácne cestuje samo cez pol zemegule s kartičkou v ruke, ktorá vysvetľuje, kto som a kam idem. Počas letných prázdnin som sa tu naučila angličtinu, deti sa učia rýchlo. Ako sedemnásťročná som si ju zdokonalila na ročnom kultúrno-vzdelávacom programe American Field Service.

Kde sa vzali tieto dve „lásky“ jazyky a fyzika?
Láska k jazykom prišla cez lásku k cestovaniu, keď som sa sama púšťala do neznáma. Jazyky otvárajú brány do nových dimenzií. Láska k fyzike prišla cez môj sklon k logickému mysleniu. Nudili ma predmety, kde som sa musela učiť všetko naspamäť, cudzie mi bolo najmä memorovanie. Chcela som veciam rozumieť, a nie si ich pamätať.

Kedy sa vo vás prebudil záujem o fyziku?
Ten hlbší záujem až počas strednej školy cez populárno-náučnú literatúru a životné príbehy vedcov, výskumníkov či vynálezcov (hlavne Hawkinga, Maxwella a neskôr Feymanna). Vtedy som si ujasnila, že sa chcem v živote venovať spoznávaniu a objavovaniu sveta. A že tá moja budúca práca ma musí neustále provokovať k zdokonaľovaniu sa a navodzovať istý pocit slobody ducha a mysle.

A splnila vám to veda? Provokuje vás, máte pri vedeckej práci ten pocit slobody?
Áno. Som veľmi rada, že som si vybrala túto cestu. Ten pocit, ktorý má vedec, keď báda nové veci, je aspoň pre mňa nenahraditeľný ničím iným. No život vedca je často aj o frustrácii, lebo keď bádate nové veci, skúšate veľa rôznych ciest, a nie každá vás zavedie na to správne miesto. A začínate odznova, odznova a ešte raz odznova. Nikdy neviete, ako sa to skončí, no na konci ste múdrejší, skúsenejší a plný nových nápadov. Jednoducho, je to dobrodružstvo.

Naozaj je to tak, že vo fyzike nachádzate odpovede, ako funguje náš svet?
Áno. A tu to „ako“ je veľmi výstižné. Otázka „prečo“ je už oveľa zložitejšia.

Aký život vlastne vedec žije?
Šialený! Byť vedcom je viac ako práca. Je to životný štýl, životný postoj. Takže vedec pracuje v podstate nepretržite, a keď už konečne spí, v strede noci sa budí, aby si zapísal geniálny nápad, ktorý sa mu pravé prisnil, alebo riešenie problému, s ktorým už dlhé mesiace bojuje. Vedci sú roztržití a nenapraviteľní rojkovia. Veria rozprávkam a tú svoju nepretržite prežívajú. Sú extrémne tvrdohlaví a ochotní sa aj po tisíci raz spustiť do jamy levovej.

Túžili ste sa vrátiť na Slovensko a využiť doma všetko, čo vám dalo zahraničie a čo ste zahraničiu dali vy. Ako si privykáte?
Veľmi sa teším hlavne na prácu so študentmi. Už onedlho ako školiteľka vypíšem magisterské a doktorandské témy a neviem sa dočkať spolupráce so študentmi, ktorých tie témy zaujmú a budú na nich pod mojim vedením pracovať v rámci diplomových prác. Chcela by som motivovať študentov pre toto dobrodružstvo a zapájať ich do výskumného procesu už počas magisterského štúdia. Každý študent vysokej školy by sa mal od začiatku štúdia venovať riešeniu konkrétnych problémov, ktoré súvisia s jeho odborom. Aby sa v teórii, v knihách preplnených vzorcami, ich túžba nestratila.

Za hranicami ste prežili desať rokov. Čo vám teda dalo zahraničie a čo ste dali vy jemu?
Dalo mi možnosť naplno žiť dobrodružný život vedca výskumníka, tak ako som si to vysnívala. Poskytlo mi ideálne výskumné prostredie tak z intelektuálnej, ako aj z materiálnej stránky. Mala som možnosť spoznať a spolupracovať s výnimočnými ľuďmi, vizionármi, ktorí ma naučili myslieť vo veľkom (think big). Mala som prístup k všetkému potrebnému vybaveniu pre môj výskum a priamy, veľmi intenzívny kontakt s experimentalistmi, ktorí významne ovplyvnili a obohatili moje premýšľanie teoretika o materiáloch na molekulovej úrovni. Všetku tú energiu, ktorú do mňa to zahraničné prostredie vložilo, by som chcela teraz odovzdať ďalej u nás doma na Slovensku.

Mariana Derzsi (39)
absolvovala magisterské štúdium biofyziky na Fakulte matematiky, fyziky a informatiky Univerzity Komenského (UK) v Bratislave a doktorandské štúdium na Ústave anorganickej chémie Slovenskej akadémie vied a na Prírodovedeckej fakulte UK. V zahraničí pôsobila v Ústave jadrovej fyziky Poľskej akadémie vied v Krakove, na Padovskej univerzite v Taliansku a od roku 2009 na Varšavskej univerzite. Podieľala sa na unikátnom objave nanorúrok. V ďalšom výskume bude spolupracovať so Slovenskou technickou univerzitou a pôsobiť na Materiálovotechnologickej fakulte v Trnave, v Univerzitnom výskumnom parku Cambo, v ktorom tvoria nielen slovenskí vedci, ale aj ich kolegovia z Európskej únie.

[SME 07/02/2018]